Poetka: druhá kapitola

Viem, viem, moje blogovanie v poslednom čase nestojí za veľa, ale vážne sa chystám pre vás písať občasník, ale čakám na jednu dôležitú vec, aby som sa o nej mohla zmieniť (zn. Na krídlach noci) a to bude až možno začiatkom týždňa… neviem. A tak zatiaľ pridávam druhú kapitolu Poetky, v ktorej nahliadnete do jej života… Nech sa páči. 🙂


Autobus smerujúci do dediny, kde bývam prišiel na zastávku. Takmer som ho ani nezaznamenala. Bola som ponorená vo svojich myšlienkach.

Nastúpila som, priložila čipovú kartičku k prístroju a po pípnutí som už chcela odísť hľadať so vhodné miesto. Urobila som krok v pred, keď som za sebou začula odmeraný, chrapľavý hlas vodiča.

„Lístok!“

Nechápavo som sa otočila.

„Nechala si tu lístok,“ povedal znovu.

Vytrhla som ho z prístroja a zamumlala: „Prepáčte.“

Našla som si svoje obľúbené miesto pri zadných dverách a na sedadlo vedľa seba som hodila ruksak. Autobus býval zvyčajne plný a ja som nemala rada, keď si ku mne chcel niekto prisadnúť. Nie že by som bola netolerantná – pokiaľ išlo o starších ľudí, alebo tých, ktorým bolo treba pomôcť, rada som ich pustila sadnúť, ale inak som pri sebe nechcela nikoho. Nemala som rada kontakt s cudzími ľuďmi.

Celú cestu som sa pripravovala na to, čo bude doma. A zároveň mi myšlienky blúdili späť k tomu zvláštnemu chlapcovi s cigaretou, čo sa volal Félix.

Zaujímavé meno. Félix. K tomuto menu mi hneď napadne Félix z Harryho Pottera. Fénix Félix. Dokonca aj tento skutočný Félix vyzeral byť ohnivý. Akýmsi svojim vlastným spôsobom. A tak trochu ma to fascinovalo. Nemohla som naňho prestať myslieť.

A hoci ma desila myšlienka, že bude chcieť čítať moje básne, v kútiku duše som dúfala, že ho ešte uvidím.

Cesta ubehla rýchlo a zrazu som sa ocitla pred zastávkou na námestí dediny. Neviem, prečo sa to volá námestie. Nebolo to mesto. Možno by k tomu viac sedelo „nádedinie“. Vtipné slovo. Toto námestie tvoril kostolík, potraviny, reštaurácia, ktorá bola na dedinu pomerne drahá a kúsok ďalej bola pošta. Pošta, ktorá bola viac v tom čase zavretá, ako otvorená.

Vystúpila som a autobus pokračoval vo svojej ceste. Najradšej by som z neho však nevystúpila nikdy. No nemohla som byť zbabelá. Musela som byť aj doma.

Kráčala som popri potravinách hlavnou ulicou. Mali sme malý domček blízko cintorína. Viem si predstaviť, že ste sa teraz zatvárili divne a pomysleli ste si, že to asi nie je veľmi príjemné miesto pre život, ale verte mi, že je to rovnaké miesto ako všetky ostatné. Koniec-koncov, nebývam úplne pri cintoríne – skôr o dom ďalej. Takže istým spôsobom to je v pohode.

Ocitla som sa pri bielom dome a vyberala kľúče z vrecka. Odomkla bráničku začula ako z vnútra šteká náš malý jazvečík Merlin. Možno je to zvláštne meno, ale ako malá som rada pozerala rozprávku o Merlinovi, psíkovi, ktorý mal kúzelný obojok. Merlin – kúzelné šteňa. A tak keď som na ulici našla pobehovať malého čierneho jazvečíka, nemohla som ho tam nechať. Tak sa z neho stal náš Merlin.

Prechádzala som po chodníku k vchodovým dverám, keď som ju uvidela.
Obliekala si môj ľahký kabátik, ktorý jej bol veľmi malý. Lenže ona to nevedela. Nebola v stave, aby si to uvedomila.

Kráčala oproti mne a zakalené oči alkoholom spočinuli na mne.

„Ahoj, zlatko,“ vybľabotala.

„Ahoj, mami,“ pozdravila som ju a potláčala slzy. Zase je spitá. „Kam sa chystáš?“

„Starká chce piecť, vieš moja?“ strčila ruku do druhého rukávu môjho kabáta až sa zrejme niekde pretrhli nitky.

Tak ako medzi nami, pomyslela som si na to.

„Tak idem kúpiť ešte také to… ovocie… v konzerve.“

„Aha. Nemám ísť radšej ja? Budem rýchlejšia,“ ponúkla som sa s malou nádejou, že privolí a pôjde späť do domu.

„Nie, ja idem,“ trvala na svojom a prešla okolo mňa k bráničke.

„Kedy prídeš?“ spýtala som sa inštinktívne.

„Hneď som tu…“ povedala a odišla.

„Jasné, to si viem predstaviť, aký časový úsek je u teba ,hneď´.“ zamrmlala som si popod nos a pomaly vošla do domu.

Vošla som do kuchyne, kde sedela starká za stolom hneď oproti kuchynskej linke. Bola mi chrbtom, keď som sa zjavila vo dverách.

„Ahoj, starká,“ pozdravila som ju.

„Ahoj, Lenička,“ otočila sa a ja som ju jemne objala. Položila som ruksak k stene pri dverách a posadila sa k nej za stôl.

„Si hladná? Dnes som urobila špenát.“

„Neskôr si dám. Naozaj ideš niečo piecť?“ spýtala som sa.

Vzdychla si. „Len som sa o tom zmienila, že chcem piecť a musím si ísť do obchodu po ovocie. Okamžite sa ponúkla, vypýtala odo mňa peniaze a šla. A fakt neviem, kedy sa stihla opiť, veď bola celý deň tu.“

„Myslím, že si po dome schováva alkohol. A mala na sebe môj kabát.“

„Viem, moja. Vravela som jej, nech si ho neoblieka, že jej bude malý, no ignorovala ma a vyšla von. Už neviem čo mám s ňou robiť.“

„Neboj, som tu s tebou, nejako to zvládneme,“ snažila som sa ju upokojiť. Nevedela som ako to mám vlastne zvládať, ale chcela som jej dodať odvahu. Potrebovala som, aby zostala stále tou pozitívne naladenou starkou, ktorú som milovala.

Vítajte u nás doma.

Otca som nikdy nepoznala a ani na mňa neprispieval. Vraj. Matka začala s pitím ani neviem kvôli čomu. Možno trpela depresiami. Ale nikdy sa mi nezverila. Vedela som že trpí, ale nechcela si nechať pomôcť. Bola tvrdohlavá.

Takmer celý môj život ma vychovávala starká so starkým. Mama bola neustále niekde na alkoholovom záťahu, prípadne so svojím priateľom, ktorý ju otĺkal kde sa len dalo. A tak ma všetko v živote naučila starká. Pripadalo mi to, akoby bola práve ona mojou mamou.

Svoju biologickú mamu som neznášala, no i tak mi na nej záležalo. Bola to predsa len moja matka. Ale každým preglgnutím alkoholu sa odo mňa vzďaľovala a zabodávala mi šíp do srdca.

Niekedy som vážne nevedela, dokedy budem schopná toto zvládať.

Každý deň som si priala, aby bol už koniec.

Ale moje trápenie pokračovalo.

One thought on “Poetka: druhá kapitola

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.