Poetka: štvrtá kapitola

poetkabanner

Ahojte, ospravedlňujem sa za mierne oneskorenie. Chcela som štvrtú kapitolu pridať včera, ale bola som unavená, takže som sa zmohla akurát na čumákovanie do telefónu. No a tak vám štvrtú kapitolku prinášam dnes. Verím, že sa vám bude páčiť. Dnes to bude celé o Lenke a Félixovi. 🙂 



Na druhý deň som opäť sedela na lavičke a písala. Básne sa zo mňa rynuli ako slzy minulý večer. Popri písaní som však po očku sledovala okolie, či niekde nezazriem tajomného Félixa.

Chvíľu som tak pozorovala pár, ktorý práve kráčal po chodníku na druhej strane cesty. Viedli sa za ruku a pôsobili šťastne. Privrela som oči a pozrela opäť na verše, ktoré som zatiaľ napísala.

„No ahoj!“ ozvalo sa mi spoza chrbta. Hlas som okamžite spoznala.

Félix.

Otočila som sa a on tam stál. Oblečený v koženkovej bunde a potrhaných džínsoch. Pôsobil neodolateľne a… sexi. Nechcela som si to pripustiť, ale neuveriteľne ma priťahoval.

„A-ahoj,“ vyjachtala som. Prisadol si a pozrel mi do zápisníka. Možno priveľmi náhlivo som ho zabuchla a zabezpečila gumičkou.

„Prepáč, nechcel som byť taký zvedavý,“ usmial sa.

„To je… v pohode,“ začervenala som sa a v duchu si vynadala. „Len nerada dávam čítať svoju poéziu iným ľuďom.“

„Aha. A je šanca, že niekedy zmeníš názor?“

„Neviem… možno,“ zamyslela som sa.

Zasmial sa.

„Ako sa máš inak?“ spýtal sa znenazdajky. Zahľadela som sa mu do očí, či tú otázku myslí vážne, alebo mu je moja odpoveď úplne ukradnutá.

„Fajn,“ odpovedala som krátko. Sedel vedľa mňa a svoje sivomodré oči upieral do tých mojich, akoby v nich niečo hľadal.

„Nezdá sa mi,“ povedal po chvíli ticha vážnym hlasom.

Zaklipkala som očami, akoby som chcela zahnať chuť vyrozprávať sa mu.

„Hm,“ vyšlo zo mňa. Neveril mi. A napriek tomu, že som chcela svoje trápenie skrývať, pôsobil na mňa akousi silou, že som istým spôsobom túžila povedať mu všetko. Ale nemohla som. Bol to stále cudzí človek.

Kým sme boli ticho, šťukol zapaľovačom a zapálil si cigaretu. Zamračila som sa.

„Nevadí ti to?“ spýtal sa, keď si potiahol.

„Nie,“ zaklamala som trochu. Prekážal mi ten dym, ktorý vietor niesol priamo na mňa, ale nechcela som, aby odišiel.

„Tak, Lenka, povedz mi o sebe niečo. Páčiš sa mi a chcem sa o tebe niečo dozvedieť. Zatiaľ viem len to, že píšeš poéziu a – čo je zatiaľ moja domnienka – skrývaš nejaké trápenie.“

Trafil klinec po hlavičke.

„Nič neskrývam,“ bránila som sa.

Pokrútil hlavou.

„A vlastne ani nemám veľmi čo o sebe povedať. Mám osemnásť a chodím na gymnázium. To je asi tak všetko,“

„Tomu neverím. Si umelkyňa a spisovateľka,“ usmial sa.

„Ale nie. Som len amatérka,“ oponovala som mu.

„Tak počúvaj, ty amatérka,“ zdvihol ukazovák. „Jeden múdry človek povedal, že profesionálny spisovateľ je jednoducho len amatér, ktorý sa nevzdal. Takže ak si chceš hovoriť amatérka, tak si profesionálka.“

Začala som sa smiať.

„Čo je?“ nechápal.

„Kde si na toto prišiel?“

„Čítal som to.“

„Takže som ,profesionálna amatérka´?“ stále som sa smiala.

„V podstate,“ začal sa smiať aj on.

Keď sme sa prestali smiať, odpila som si z kávy, ktorú som si vždy na svoje obľúbené miesto k poézii priniesla a potom som spýtavo pozrela naňho.

„A čo ty?“

„Čo ja?“

„Čo mi o sebe povieš?“ spýtala som sa a zacítila, ako sa červenám.

„Nie je čo. Mám dvadsaťdva a robím u jedného otcovho známeho vo firme. Len vypomáham.“

„Neverím, že to je všetko,“ priznala som s úsmevom.

„Tak sme si kvit.“

Potom nastala chvíľa ticha. Upíjala som svoju kávu a on medzitým dofajčil cigaretu. Musela som si priznať, že mi s ním bolo veľmi príjemne i keď sme sa v podstate ani poriadne nepoznali. Po tej chvíli ticha sme sa opäť rozhovorili. O všetkom možnom i nemožnom. Oceňovala som, že hoci zrejme videl v mojich očiach to, čo skrývam, tak sa ma na to neustále nevypytoval.

Nakoniec sa náš rozhovor stočil opäť k poézii.

„A ty teda čítaš poéziu, keď ťa tak zaujíma tá moja…?“ položila som otázku s obavami, či sa pred ním nejako nestrápnim.

„No… nie tak často, ako by som chcel, ale mám poéziu veľmi rád,“ odpovedal bez problémov. Usmieval sa a tak som svoje obavy skrčila ako papier a zahodila preč.

„Uhm, a máš obľúbeného autora?“

„Hmmm,“ zamyslel sa. „Vladimír Roy.“

„To je ten, čo prekladal Poeovho Havrana, však?“ chcela som sa uistiť.

„Presne tak.“

„A čo zahraniční autori?“

„Tam ich nepoznám tak veľa, ale napríklad mám rád prekliatych básnikov.“

„Aha,“ odmlčala som sa a potom som pokračovala: „Ja mám tiež rada prekliatych básnikov, ale hoci som o Vladimírovi Royovi počula, ešte som nečítala od neho žiadnu báseň. A mám tiež rada asi najviac domácich klasických básnikov, ale snažím sa objavovať nových. A sama písať.“

„Ak by si chcela, môžem ti priniesť zbierku od Roya. A čítala si Nox et Solitudo od Kraska?“

„Nox et Solitudo je úžasná zbierka. Úplne ju milujem – čítala som ju z knižnice – ale nikde ju nemôžem zohnať,“ posťažovala som sa.

„Chápem.“

Opäť nastalo ticho. Pri rozhovoroch s ním som sa cítila akosi lepšie. Celkom som zabudla na to, čo sa deje doma. Prestala som myslieť na to, či mama pije, či to starká všetko zvláda. Boli sme len my dvaja a rozhovory o poézii. Túžila som, aby som sa takto mohla cítiť stále. Aby ten veselý výraz mojej tváre, ktorý nosím ako masku, nebol tak úplne maska.

Potom sa mestom rozozneli kostolné zvony odbíjajúce štvrť na tri. Návrat do reality.

„Ja už musím ísť. Ide mi autobus domov,“ ozvala som sa a nálada, ktorá sa predtým o pár stupienkov zlepšila, opäť klesla pod bod mrazu.

„Nezdá sa mi, že by sa ti chcelo…“ prehovoril ticho.

„Čože?“

„Že si posmutnela vo chvíli, keď si to hovorila,“ vysvetlil.

„Nie, nie. Je to v pohode. Len…“

V mysli som na seba zakričala: Čo „len“?

Nechala som visieť vetu vo vzduchu a zbalila si do batohu zápisník a dopila už studenú kávu.

„Len?“ nedalo mu.

„Len mi tu s tebou bolo dobre a nemám veľa priateľov, s ktorými by som sa mohla rozprávať o poézii a vôbec…“

„Aha.“

Povedala som priveľa? Pýtala som sa samej seba. Nemusel vedieť, že mám len jednu kamarátku a tá sa so mnou asi baví len kvôli tomu, že chodíme do rovnakej triedy. Nechápem prečo na mňa pôsobí tak, že by som bola schopná mu povedať aj to čo sama neviem. Lámala som si vtedy hlavu.

„Takže preto si posmutnela,“ uisťoval sa.

„No… áno,“ priznala som zahanbene. Vstala som z lavičky a chcela som sa s ním rozlúčiť a nebadane sa spýtať, či príde aj zajtra.

„Takže…“ začala som.

„Môžem ťa odprevadiť k autobusu?“ ponúkol sa.

Chvíľu som váhala.

„Dobre,“ privolila som po chvíli.

Kráčali sme spoločne mestom na autobusovú zastávku. Obaja sme mlčali. On sa na mňa sem-tam pozrel a vyzeral, akoby skúmal môj pohľad. Keď sme prišli na zastávku, kde zvyčajne zastavoval autobus smerujúci do dediny kde bývam, zastali sme a hľadeli si navzájom do očí. Okolo nás prechádzali húfy ľudí, no neprekážalo nám to.

„Prídeš…“ spustili sme obaja naraz.

Zasmiali sme sa a on mi naznačil, aby som to povedala prvá.

„Prídeš aj zajtra?“ spýtala som sa.

„Ak aj ty…“

„Ja áno,“ prisvedčila som.

„Tak tam budem. Rád ťa opäť uvidím. A chcel by som, aby ti z očí zmizol ten smútok.“

„Nie som smutná,“ oponovala som.

Chcel niečo namietnuť, ale autobus práve prišiel a tak som ho tam nechala stáť. Potom, ako som sa usadila, som mu z okna zamávala a on gesto opätoval.

Zdalo sa, že Félix sa len tak ľahko nedá oklamať úsmevmi a humorom ako starká.

A nevedela som, čo mi vadí viac. Že sa starká dá ľahko oklamať, alebo že Félix sa naopak nedal.

2 thoughts on “Poetka: štvrtá kapitola

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.