Poetka: piata kapitola

poetkabanner

Je utorok! A vy už určite viete, čo to znamená. A takisto ste si to všimli z nadpisu, pochopiteľne. 😀 Áno, je tu pokračovanie Poetky. Táto kapitola je trošku ťažšia. Emotívnejšia. Bojím sa, že stále nie som “dobrá” v dialógu opilca. Neviem, ako mám previesť do slov bľabotanie, naťahovanie slov či iné opilecké “vyjadrovanie”. Hoci realita mi vie ukázať opilca. Neviem, či ho však viem správne predstaviť vám v slovách. Bola by som rada, keby ste mi do komentárov napísali, čo si myslíte o dialógu Lenkinej matky. A mimochodom, nebojte sa, viem používať interpunkciu, ale keď ide o SMS-ky, tak väčšina ľudí ju nepoužíva. 🙂 No a nech sa vám kapitola páči. Ďalšia bude na budúci týždeň. ❤


Čas plynul. S Félixom sme sa stretávali každý deň okrem víkendu, keď som bola doma. Na každé spoločné stretnutie som sa tešila, ako malé dieťa na Vianoce. Takto to šlo až takmer do decembra.

V posledný novembrový deň som si balila veci do školy na ďalší deň. Všetky učebnice, ktoré som na vyučovanie potrebovala boli už naukladané v mojej taške, ktorú som vždy nosila. Mala som ju už asi tri roky a už sa na niektorých miestach trhala. Ale nechcela som otravovať starkú so zbytočnosťami. Teda pre ňu by to zbytočnosť nebola a vedela som, že by hneď urobila všetko pre to, aby som mala ruksak v poriadku, ale pre mňa to bolo zbytočné, pretože stále na tom nebol tak zle, že by mi z toho padali veci.

Podišla som k svojmu písaciemu stolu a vzala z neho zápisník. Bol už takmer plný mojimi básničkami. Prelistovala som posledných pár strán, ktoré som v ten deň zapísala a napokon som ho vložila medzi učebnice do ruksaku.

Rozhodla som sa, že dám Félixovi prečítať moje básne. Už sme sa celkom dobre poznali. Vedel o mne všetko až na to, že moja matka pije a že po večeroch si strhávam masku šťastia a spokojnosti a plačem do vankúša. Hoci, ak mám pravdu povedať, tak keď som sa každý deň stretávala s Félixom, tak tá moja depresia nebola až tak strašná. Pretože som sa vždy mala na čo tešiť.
Zažala som svetlo, pretože bolo pol piatej a už sa takmer zotmelo. S myšlienkami na zajtrajšie stretnutie s Félixom som si ľahla do postele a na svojom starom telefóne som otvorila Facebook.

Nemali sme internet, ale ja som si pravidelne platila dáta zo svojho kreditu. Mobil som mala starý, takže to nebol žiadny úžasný smartfón. Bol síce dotykový, ale niečo ako Android v ňom nefungovalo. Bola som rada, že som sa na ňom v škole mohla pripojiť na wi-fi a využívať internet.

S Félixom sme sa na Facebooku spriatelili a vymenili sme si aj telefónne čísla, hoci som spočiatku váhala. No keď sme sa stále stretávali a stále sme sa mali o čom rozprávať, pookriala som.

Zrazu mi od neho prišla SMS-ka.

Ahoj Lienka, mam pre teba jedno prekvapenie na zajtra. Dufam, ze sa ti bude pacit. F.

Páčilo sa mi, keď mi hovoril Lienka. Odpísala som mu:

No to sa uz neviem dockat. Ale aby som bola uprimna, aj ja pre teba nieco mam.

O pár sekúnd na to:

Tak to sme si s nedockavostou kvit. O tom istom case?

Uvedomila som si, že zajtra končím skôr, tak som odpísala:

Zajtra mame nejaky koncert, takze konicime skor. Budem tam uz o jednej.

Čakala som, že napíše, že nebude môcť prísť tak skoro. Už som sa zmierovala s tým faktom keď mi prišla správa.

Budem tam o jednej. Maj sa, Lienka.

Srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky. Nechcela som si to pripustiť, ale Félix s mojím srdcom a pocitmi robil niečo, čo som ešte nikdy nezažila.

::: V ten istý deň pred polnocou :::

Prebrala som sa na buchnutie vchodových dverí. Bola som si istá, že to je mama. Počúvala som, čo sa bude ďalej diať.

Dúfala som, že pôjde hneď do postele a zaspí. To bol ten najlepší scenár, v aký som dúfala. Lenže nič z toho sa nenaplnilo.

Chvíľu bolo ticho. No potom sa ozval veľký rachot.

Predpokladala som, že spadla.

Jej osud mi napriek tomu, ako mi svojím pitím ubližovala, nebol ľahostajný. Nemohla som ju nechať len tak. Čo ak si zlomila nohu? Čo ak sa niečo rozbilo a ona sa porezala? Hocičo sa môže prihodiť. Nechcela som ju nechať tak Aj keď mi svojím správaním bola odporná.

Stále to bola moja matka.

Vstala som a bežala sa pozrieť, čo sa stalo. Ležala pri vchodových dverách. Stále obutá v čižmách, ktoré boli celé od blata. Merlin ju zrejme začul a začal z mojej izby štekať. Nevedela som, čo mám urobiť skôr. Či ju ratovať, alebo zakričať na Merlina, aby bol ticho a nepopudil celý dom. Podišla som k nej a jemne ňou zatriasla. Otvorila oči a uprela zakalený pohľad na mňa. Chrbtom bola opretá o dvere a koberček, ktorý bol pri dverách bol pod ňou pokrčený.
„Lena…“ ozvala sa opitým hlasom.

„Vstávaj, mami. Nemôžeš tu sedieť, dlážka je studená.“

„Ne-vlá-dzem,“ vyslabikovala.

„Poď, pomôžem ti,“ povedala som jej a vzala ju za studenú ruku. Potom som ju vzala aj za druhú a postupne som sa ju pokúšala postaviť na vlastné nohy. Keď sa mi to s vypätím všetkých síl podarilo a ona sa tackavo postavila, presunula som sa s ňou k botníku, aby si mohla sadnúť. Sťažka si sadla a ja som jej vyzula čižmy.

Než som ich stihla odložiť k ostatným topánkam, matka sa zošuchla z botníka a opäť dopadla zadkom na dlážku.

„Mami…“ zabedákala som.

„Som… spadla.“

Znovu som ju postavila na nohy a vyzliekla jej bundu. Nechala som ju radšej na vedľa nej a mamu som viedla do postele.

„Počkaaaj, chcem si ešte jednu zapááliť,“ preťahovala slová a mňa ťahala do kuchyne.

„Je neskoro, mala by si ísť spať,“ pokúšala som sa ju prehovoriť. Nepomáhalo. Posadila som ju teda na stoličku k stolu a podala jej popolník.

„Asi som stratila… cigarety. A nemám ani bundu,“ vybľabotala.

„Veď som ti ju vyzliekala,“ vravela som.

„Nemám juuuu!“ zvolala. Ukázala som jej, aby bola ticho. Už tak stačilo, že Merlin nepretržite štekal.

„Čo sa deje?“ ozvalo sa mi spoza chrbta. Starký sa zobudil a len v krátkych pyžamových trenkách vošiel do kuchyne.

„Martina, do riti, zase si ožratá!“ povedal a v hlase mu znel hnev no i smútok.

„Som v pohode.“

„Mhm, to vidím. Choď do postele, láskavo.“

„Som dospelááá. Nemáš mi čo kázať!“ zase zvolala, akoby bol deň a nie polnoc.

„Lenka, čo je?“ ozvala sa aj starká, ktorá si práve si obliekala svoj sivý župan.

Tlačili sa mi slzy do očí a ukázala som na matku.

„Zas som jaaaa tá najhoršia,“ prehovorila a zvalila sa na stôl.

„Martina…“ starká na ňu prehovorila pokojným tónom. Lenže matka sa opäť rozkričala.

„Dajte mi pokoj. Keď som vám všetkým tak ublížila!“

„Prestaň a poď si ľahnúť,“ znovu som skúsila a chcela ju vziať za ruku.

„Nejdem!“ odtrhla ma od seba.

„Ja na toto nemám nervy! Poď, ideš si ľahnúť a keď sa prespíš, tak sa porozprávame,“ povedal nahnevane starký a schmatol matku za rameno a viedol do obývačky, aby si ľahla.

Bránila sa no starký bol silnejší. Mal päťdesiatosem, ale stále bol silný a vďaka Bohu aj celkom zdravý. Starká na tom bola horšie. Preto som jej často pomáhala.

Keď zmizli vo dverách obývačky, moje napätie povolilo. Hoci len trochu. Chcelo sa mi neuveriteľne plakať, ale zároveň som chcela udržať normálny výraz tváre, aby si o mňa starká nerobila starosti.

Jej oči už však plakali. Podišla som k nej a silno ju objala a zaborila tvár do jej teplého štrikovaného županu. Cítila som jej dotyk na chrbte a stále som v sebe potláčala chuť plakať.

::: Na druhý deň ráno :::

Keď som o šiestej raňajkovala v kuchyni, matka už bola preč. Nenechala po sebe nič, okrem pomočenej deky, ktorú mala natiahnutú na gauči v obývačke. To sa jej stávalo často. Že sa pomočila.

Keď som dojedla, vzala som tú deku a hodila ju do práčky. Starká prezliekala periny. Bola som nevyspatá a unavená. Po tom incidente som sa zavrela v izbe a zaspala až o tretej nadránom, pretože dovtedy som nevedela prestať plakať. A tentokrát to nedokázal zastaviť ani Merlin.

Vôbec som nevedela, ako zvládnem deň, ktorý ma čakal. V predsieni, keď som sa prezúvala, som v zrkadle zbadala svoje červené oči a pod nimi kruhy.
Ešte než som odišla, zakryla som čo sa dalo trochou mejkapu od Vietnamcov.

Ale veľmi to nepomohlo.

Chcela som na uplynulú noc zabudnúť.

Dúfala som, že mi v tom aspoň trochu pomôže Félix. A tiež som dúfala, že sa mu moje básne budú páčiť.

5 thoughts on “Poetka: piata kapitola

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.