Poetka: šiesta kapitola

poetkabanner

Opäť je tu utorok a s ním aj pokračovanie Poetky. Veľmi si vážim vás všetkých, ktorí tento môj príbeh čítate a najmä tých, ktorí mi ku kapitolám aj niečo napíšu. 🙂 Minulá kapitola bola taká ťažšia, ale teraz tu je opäť niečo jemnejšie a spojené s Félixom. Dozviete sa, aké prekvapenie si pre Lenku pripravil. 🙂 Nech sa páči, čítajte.

Posledná hodina bola biológia. Výchovný koncert som mala za sebou a úprimne som z neho nemala nič, pretože som ho takmer celý prespala.

Hodina bola skoro u konca. Učiteľka biológie však stále niečo energicky vysvetľovala. Mala už skoro šesťdesiat, no stále bola dosť akčná. Aspoň či sa biológie týkalo. Oči sa mi zatvárali a z mojich poznámok boli len akési nezmyselné útržky.

Vtom do mňa ktosi drgol.

Prebrala som sa a otočila sa na svoju kamarátku po mojej pravici.

„Preber sa, Leni. Deň ešte nie je na konci!“ zašepkala mi.

„Kiežby bol,“ odvetila som jej.

„Ťažká noc?“

„Hm.“

„Stavím sa, že si sa učila maturitné otázky. Nemám pravdu?“

„Liv, na tie som ani nepomyslela,“ povedala som jej úprimne. Lívia bola moja kamarátka. Teda… kamarátka v úvodzovkách. Bavili sme sa spolu len kvôli škole. Vždy prišla, keď potrebovala opísať poznámky, zopakovať si so mnou učivo, či pochváliť sa, akého má úžasného priateľa.

Takže pod pojmom kamarátka v úvodzovkách rozumejte človeka, ktorý vás má rád a zaujíma sa o vás len preto, aby od vás niečo vytiahol, čo potrebuje.
Aby to však nevyzeralo, že ju len očierňujem… Lívia je fajn, keď príde s tým, že niečo potrebuje, zvyčajne sa dobre porozprávame a sem-tam ma pozve po škole na kávu. Ale nikdy som jej nedokázala povedať všetko, čo by som povedala najlepšej kamarátke (ak by som nejakú mala). Nikdy som sa jej nevedela zveriť s tým, čo ma trápi. Ona s tým problém nemala. Zrejme jej stačilo, keď raz za čas na niekoho hodila svoje problémy a potom to bola zase tá úžasná, vyrovnaná Lívia Horňáková, ktorá sa skvelo učila, mala pekného priateľa a tak ďalej.

Okrem týchto vecí to s ňou bolo celkom fajn.

„Veľmi ti neverím,“ zasmiala sa potichu.

„Ver čomu chceš,“ povedala som zívajúc.

„Nezájdeme po škole na kafíčko?“

„Nemôžem,“ pokrútila som hlavou.

„Teda ja viem, že zvykneš sedávať pred kaviarňou uprostred aleja, ale to môžeš aj po tom, alebo tam môžeme sedieť spolu.“

„Viem, ale mám sa tam s niekým stretnúť,“ priznala som. Váhala som, či Lívii povedať o stretnutí s Félixom, ale nebolo to nič, za čo by som sa musela hanbiť. Félix bol skvelý. A tajomný zároveň.

„Ale, ale! Niekto tu má rande!“ povedala o niečo hlasnejšie, než by bolo vhodné.

„Prestaň. Sme len kamaráti,“ utišovala som ju.

„Jasné,“ smiala sa. „Čo je zač?“

„Volá sa Félix a…“

„Dámy, Lívia Horňáková a Lenka Poliaková! Neruším vás?“ ozvalo sa od tabule.

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa a červenajúc sa, som sklopila zrak. Nerada som mala problémy.

„Pokračujeme,“ uprela na nás zamračený výraz. Keď sa otočila späť k tabuli, zazvonilo na koniec hodiny.

Bolo o desať minút jedna hodina, a tak som sa rýchlo pobalila a trielila z triedy von. Konečne nastalo to, na čo som sa celý deň tešila. To, čo mi dodávalo silu pokračovať.

Stretnutie s Félixom.

Posadila som sa na lavičku a vytiahla z tašky peňaženku, že si idem kúpiť kávu. Vreckové som mala malé, ale nekupovala som si dokopy nič iné, len kávu. Bez nej by som nevedela existovať.

Keď som vstala a kráčala ku kaviarni, zbadala som ho.

Držal v rukách dva tégliky s kávou a usmieval sa na mňa. Tiež som sa neubránila úsmevu a bežala som mu zobrať jeden téglik.

„Teda, to si ma prekvapil,“ povedala som, keď sme sa usádzali na lavičke.

„Mandľové latte, dúfam, že som sa trafil,“ ukázal na téglik, ktorý som držala v rukách. Bol teplý a príjemne mi zohrieval ruky. Bol prvý december a počasie tomu zodpovedalo. Lavička bola studená, ale keďže som mala dlhý kabát, tak ma to netrápilo.

„Áno, presne,“ potvrdila som.

„Ale to nie je to prekvapenie, o ktorom som ti písal v správe,“ priznal.

„Čo môže byť väčšie prekvapenie ako to, že mi kúpiš moju obľúbenú kávu?“

Rozopol si zips na bunde a spoza nej vytiahol malú knižku. Podával mi ju zadnou stranou nahor, takže som nevidela názov ani autora.

Keď som ju vzala do rúk a otočila, zostala som ako obarená. Na obálke bola nádherná ilustrácia a názov hlásal: „Nox et Solitudo“. Ivan Krasko.

„Kde si ju zohnal?“ nedalo mi nespýtať sa, zatiaľ čo som ohmatávala každý centimeter tej knihy. Bola takmer ako nová až na obtlčené rohy a zažltnuté stránky.

„V jednom antikvariáte. Vedel som, že by si ju veľmi chcela, a tak som sa rozhodol kúpiť ti ju a darovať.“

Nevedela som nájsť slová.

„Takže… to je pre… pre mňa?“

„Áno, je to darček,“ usmieval sa.

„Je krásna a bolo by úžasné ju mať vo svojej skromnej knižnici, ale…“ odmlčala som sa. „To nemôžem prijať. Nemám ti to ako vrátiť.“

„Nič mi nemusíš za to dávať. Keby nechcem, tak ju nekúpim. Nechaj si ju a čítaj vždy, keď sa budeš cítiť zle.“

Chcela som mu oponovať. Veľmi. Ale nakoniec som sa zmohla len na to, že som si knihu pretlačila k hrudi a stisla ju v náručí.

„Ďakujem ti. Veľmi, veľmi si to vážim.“

„Som rád, že ti môžem urobiť radosť. Aspoň na chvíľku.“

Usmiala som sa a sklopila pohľad. Do očí sa mi tisli slzy dojatia a radosti.
Potom som vzala do rúk kávu a napila sa. Félix sa na mňa uprene zadíval.

„Leni, čo sa stalo? Vyzeráš veľmi unavene.“

„Ale to nerieš. Mala som len ťažkú noc. Strávila som ju pri maturitných otázkach,“ zaklamala som.

„Určite?“ spýtal sa a jemne sa zamračil.

„Jasné. Všetci sa idú z tej maturity zblázniť. Som z toho unavená,“ pokračovala som vo svojom klamstve.

„No dobre,“ uzavrel nakoniec.

Vytiahla som z tašky svoj zápisník a podala mu ho. „Teraz to moje prekvapenie.“

„Čo?“ nechápal.

„Chcem, aby si si prečítal moje básne,“ riekla som s vážnou tvárou.

„To myslíš vážne?“

„Smrteľne.“

„A… môžem si to vziať domov a v kľude prečítať?“

„Jasné,“ súhlasila som po chvíli. „Poéziu treba čítať v teple s kávou v ruke a pri nejakej krásnej klavírnej hudbe.“

„Až na klavírnu hudbu to splním,“ zasmial sa.

Tiež som sa zasmiala.

Potom nastala chvíľa ticha, keď sme sa na seba len pozerali. Hľadeli sme si do očí. V tých jeho sa niečo zmenilo. Iskrili.

Priblížil sa ku mne a ja som cítila, že sa stane niečo, čo ma istým spôsobom zmení.

Jeho pery sa dotkli mojich. Najprv len jemne, ako pierko, ktoré vás pošteklí na dlani. Potom viac. Potom prepukli všetky emócie.

Bola to ako moja vnútorná explózia v srdci.

Vlastne nie len v srdci. V celom tele aj duši.

Jeho bozk bol v tú chvíľu ako…

… antidepresívum.

3 thoughts on “Poetka: šiesta kapitola

  1. Krásne. Ak jej ublíži, tak si to s ním vybavim ručne-stručne, alebo asi radšej len slovne 😊 Píš ďalej, ale rýchlo, som zvedavá, čo je to za týpka.

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.