Poetka: siedma kapitola

poetkabanner

Týždeň zase utiekol ako voda. A tak je tu opäť utorok a s ním ďalšia časť príbehu Lenky a Félixa. Osobne mám pocit, že táto kapitola je trochu slabšia, ale z väčšiny pozostáva z dialógov. A hoci sa v nej toľko neudeje, predsa len tie dialógy posúvajú dej. A možno je to slabšie kvôli môjmu “nič moc obdobiu”, ktoré aktuálne mám. Každopádne dúfam, že sa vám dnešná kapitola bude páčiť a ja by som tento týždeň rada spísala občasníkový článok o tom mojom prežívaní. Majte sa krásne a čítajte.

Chvíľu po tom, ako ma Félix pobozkal, som nevedela, ako správne reagovať. Len som sa mu dívala do očí a nechávala v sebe doznievať jeho gesto.

„Už som to chcel dlho urobiť,“ priznal po chvíli.

Červenala som sa a stále som hľadala slová.

„Neviem, čo na to povedať,“ prelomila som ďalšiu chvíľu ticha.

„Nemusíš hovoriť vôbec nič,“ zasmial sa. „Mám ťa fakticky rád, Lienka.“

Musela som sa usmiať.

„Poznáme sa zopár mesiacov, ale aj tak. Som neskutočne rád, že som sa pristavil pri dievčati, ktoré si stále na lavičke čosi zapisovalo.“

„A ja som rada, že som si na tam zabudla pero,“ smiala som sa.

Félix ma silno objal. Cítila som, ako sa mi do tela dostáva jeho pozitívna energia. Presne to som práve potrebovala.

Potom sme sa ešte dlho rozprávali. Dokázali sme sa spolu zhovárať o čomkoľvek. Skoro ako so starkou. Bolo to dokonca podobné aj v tom, že som obom nemohla povedať úplne všetko. Starkej, pretože som ju nechcela zaťažovať a Félixovi, pretože som sa hanbila.

Ticho medzi nami nastalo až vo chvíli, keď odbilo trištvrte na tri. Zhrozila som sa.

„Dokelu, zmeškala som autobus!“ zvolala som zrazu.

„Kedy ti mal ísť?“ spýtal sa ustarostene.

„O pol tretej.“

„A ide ti nejaký ďalší?“

„Až o šiestej. Ide síce aj vlak, ale ja vlaky neznášam.“

„Mám auto, zoberiem ťa,“ navrhol po chvíli uvažovania.

Trochu som zmeravela. Čo ak stretneme matku? „No… neviem. Nechcem ťa otravovať.“

„Ale aké otravovanie? Predsa nebudeš čakať do šiestej. Mám čas.“

„Neviem…“ bola som stále skeptická.

„Ja viem. V ktorej dedine bývaš?“

„V Brodskom.“

„Poznám to tam. Zaveziem ťa.“

„Nemusíš, počkala by som na ten autobus.“

Félix sa dotkol mojich pliec a pozrel mi rovno do očí.

„Lienka, už som povedal, že ťa tam zaveziem. A nechcem počuť žiadne protesty. Neďaleko mám zaparkované auto. Jasné?“

Vzdychla som si. „Tak dobre. Ale nemám ti ako zaplatiť benzín.“

„Tým sa netráp,“ pokrútil hlavou.

Aj keď som ešte chcela protestovať, vzal ma za ruku a viedol k svojmu autu, ktoré mal zaparkované blízko kaviarne. Bolo to malé, ojazdené auto. V značkách som sa nikdy nevyznala, ale hlavne, že malo štyri kolesá a dokázalo to človeka premiestniť z bodu A do bodu B. Takto to vždy hovorievala starká a mne sa to veľmi páčilo, tak som si to osvojila aj ja.

Galantne mi otvoril dvere na strane spolujazdca a sám si potom sadol za volant. Cítila som sa trochu zvláštne a ani som nevedela prečo. Nechcela som ho obťažovať. A zároveň som sa bála, aby nič, čo sa dialo u nás, nevidel.

Vydali sme sa na cestu a popri šoférovaní Félix zapol rádio. Práve hrala moja obľúbená pieseň od Imagine Dragons – Demons. Potíšku som si pohmkávala pozorovala svet mihajúci sa za oknom.

Akurát sa začal refrén, keď ma Félix asi začul, pretože si začal spievať.

„When you feel my heat
Look into my eyes
It´s where my demons hide
It´s where my demons hide
Don´t get too close
It´s dark inside
It´s where my demons hide
It´s where my demons hide…“

A tak som celý refrén spievala spolu s Félixom. Keď pieseň skončila musela som sa usmiať, pretože som si pripadala ako v nejakom americkom filme, kde spolu v aute dvaja ľudia spievajú duet. Trochu klišé, ale v konečnom dôsledku sa mi to páčilo.

„Máš rád Imagine Dragons?“ spýtala som sa.

„Hej, sú skvelí,“ prisvedčil pozerajúc na cestu.

O chvíľu sme sa blížili do dediny.

„Stačí keď ma vysadíš za železničným prejazdom. Nemám to odtiaľ ďaleko,“ povedala som mu.

„Ale prosím ťa. Vysadím ťa pred domom. Je zima.“

„Tak dobre. Bývam kúsok za cintorínom,“ privolila som nakoniec a v duchu sa modlila, aby bolo všetko v poriadku.

Onedlho som ukázala na biely dom kúsok od cintorína a Félix zastavil.

„Pekný dom,“ pochválil.

„Ďakujem…“ Zahľadela som sa k domu a pozorovala, či neuvidím matku. Zatiaľ bol čistý vzduch.

„Ďakujem ti, Félix,“ riekla som ticho.

On ma objal a jemne pobozkal na rozlúčku. „Za málo, Lienka.“

Bozk som mu opätovala.

Avšak lúčením sme strávili priveľa času. Keď som sa otočila, že idem vystúpiť, zvonku na mňa pozerala strhaná tvár matky. V ruke držala poloprázdnu fľašu nejakého lacného vína.

Chcela som sa v tej chvíli vypariť. Nechcela som sa s ňou stretnúť. Nechcela som, aby sa s ňou stretol Félix.

Ticho prelomil on. „Odprevadím ťa až k domu, keď sa tu poneviera táto ožratá ženská. Ktovie či by niečo nevyviedla.“

Nevedela som, ako reagovať. Na líci som cítila slzu.

„To je moja matka,“ priznala som s plačom.

Félix na mňa chvíľu pozeral bez slov. Hanbila som sa ako pes.

„Prepáč, nevedel som,“ ospravedlňoval sa mi. Pokrútila som hlavou.

„Nemohol si. Ďakujem za odvoz. Maj sa. Mám ťa rada.“

„Za málo, Leni. Maj sa.“ riekol a sklopil pohľad.

Vystúpila som a zavrela za sebou dvere. Félix mi poslal vzdušný bozk a odfrčal preč.

Zrazu som mala čeliť realite.

Matka mi niečo bľabotala, ale ja som ju nevnímala.

Cítila som strach, že Félix sa so mnou už nebude chcieť stretnúť.

A zároveň som v sebe mala hnev a nenávisť. Voči matke.

Vedela som, že ak to Félixa znechutí a nebude ma chcieť vidieť, neustojím to. Bol mi najlepším priateľom.

2 thoughts on “Poetka: siedma kapitola

  1. Dnes to byla taková trochu odpočinková kapitola a zároveň se toho tam odehrálo docela dost. Jsem zvědavá na pokračování, skončilo to poměrně napínavě.

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.