Poetka: ôsma kapitola

poetkabanner

Viete, že som úplne zabudla na to, že je dnes utorok? A ani som nemala ešte napísanú novú kapitolu! Práve pred pár minútami som ju dokončila a som tak trochu skeptická. Mám Félixa strašne rada, ale dnes musela som urobiť to, čo som práve urobila. Jeho charakter už je taký. Otázkou je, či sa s tým Lenka zmieri, alebo nie… Nuž, dajte mi do komentárov vedieť, čo si o dnešnej kapitole myslíte, pretože čo sa týka toho záverečného dialógu, som skutočne skeptická.

Vchádzala som do domu spolu s matkou. Čudovala som sa, že sa ešte dokázala udržať na vlastných nohách.

Zavrela dvere a začala vyzvedať.

„Čo to je za chlapca?“ spýtala sa a odpila si z fľaše. Kráčali sme do kuchyne, kde rozvoniavala tekvicová polievka.

Ja som však mlčala. Nemala som ani najmenšiu chuť rozprávať sa s ňou. Zdalo sa, že nebola ešte tak „spracovaná alkoholom“, ale i tak som s ňou nemala náladu komunikovať.

Starká v kuchyni práve naberala starkému polievku.

„Ahojte,“ pozdravila som oboch a sadla si k stolu.

„Ahoj Lenička,“ odzdravila ma starká a hneď ako postavila pred starkého tanier s pariacou sa polievkou, začala naberať mne. „Ktože ťa to doviezol domov?“

„To bol Félix. Zoznámili sme sa v meste ešte v septembri. Nestihla som autobus a tak sa ponúkol, že ma odvezie.“

„Ja by som si na tvojom mieste… dávala pozor, Lena,“ ozvala sa matka. „Si prekliata ako ja, nebudeš mať šťastie.“

„Martina!“ zahriakla ju starká. „Prestaň rozprávať takéto nezmysly. Každý si je strojcom svojho šťastia.“

„Tak to som si ja na vine? Že mám taký posratý život?“

„Martina…“ riekol starký, zatiaľ čo si miešal polievku.

Bola som ticho. Moja nálada bola pod bodom mrazu, pretože som sa bála, že Félixa to odo mňa odradí.

Keď som sa pustila do jedla, starká sa na mňa usmiala. „To je fajn, že si sa s niekým zoznámila. V pondelok ti dám kúsok koláča, aby si mu ho odovzdala. Za to, že ťa odviezol.“

„Uhm, dúfam, že sa ešte ozve…“ povedala som si pre seba.

„Prečo by sa neozval?“ starká ma počula.

Nechcela som nič povedať a tak som len mykla hlavou smerom k matke, ktorá práve vypila aj poslednú kvapku vína.

„Neboj sa, Lenička. Ak ťa má rád, tak sa určite ozve.“

Po večeri sa matka zobrala a odišla preč. Vraj ide k svojmu priateľovi. Pochopiteľne, bol víkend a málokedy bola cez víkendy doma. A istým spôsobom to bolo dobre, pretože som nemusela čakať, kedy sa večer vráti a v akom stave.

To prišlo väčšinou na rad až cez týždeň. Víkendy boli väčšinou celkom fajn. Poupratovali sme so starkou dom, štrikovali sme… A veľa času sme trávili čítaním. Starká bola tiež taká vášnivá čitateľka ako ja. Ale málokedy čítala niečo z červenej knižnice. Väčšinou mala rada trilery, krimi a detektívky. Mala podobný vkus ako ja.

Pomohla som starkej upratať zo stola a odišla som do svojej izby. Vytiahla som z tašky mobil a napísala esemesku Félixovi.

„Ahoj Felix, strasne ma mrzi, ze si musel vidiet moju matku v takom stave. Dufam, ze ta to odo mna neodradi. Chybas mi. Lenka.“

Po tom, ako som správu odoslala som mobil so strachom hodila na posteľ a ja sama som si sadla za písací stôl. Zo zásuvky som zobrala hárok papiera, pretože zápisník bol plný a aj tak som ho dala Félixovi, aby si prečítal moje básne.

Zo starej plechovky, ktorá mi slúžila ako stojan na perá som vytiahla čierne pero a ponorila sa do písania.

Cítim,
akoby som ťa nepoznala.
Zakrádaš sa ticho,
akoby si mohla
zobudiť svet
a pritom
robíš hluk.
Kopeš okolo seba,
možno túžiš po záchrane.
Ale ako to mám vedieť,
keď ma topíš pod hladinou?
Ako to mám vedieť,
keď rozlievaš svoju dušu
namočenú v liehu?
Takto ťa totiž
nepoznám.

Takto znela báseň, ktorú som v ten večer napísala. Keď som odložila pero, mala som chuť papier pokrčiť a zahodiť, ale nakoniec som to neurobila. Vlastne som ani nevedela prečo. Prečo som ju chcela zahodiť? Prečo som to potom neurobila? Bola som vystresovaná a nevedela som, čo si so sebou počnúť.

V hrudi som cítila dieru a nechcelo sa mi ani dýchať.

Túžila som len vyplakať svoju dušu.

Vtom prišla esemeska.

„Lienka, vobec sa neospravedlnuj. Nie je to tvoja chyba. Mam ta velmi rad a nenechal by som sa od teba odradit. Pozyvam ta zajtra na kavu do mesta. F.“

Hoci pocit depresie pretrvával, po prečítaní správy od Félixa mi zo srdca spadol obrovský balvan.

Naťukala som odpoveď.

„Odlahlo mi. Nemam ale dobre spoje, neviem ako sa do mesta dostat.“

O pár sekúnd prišla ďalšia správa.

„Nemaj strach, pridem po teba. A neprotestuj. Ak by som stretol tvoju mamu, tak mi to nevadi. Ty si uzasna a nemozes za to, ze si nici zivot. O siestej som u teba.“

Odpísala som mu:

„Tak dobre. Tesim sa.“

Od tej chvíle sme sa nestretávali len po škole cez týždeň, ale aj cez víkendy. S matkou to bolo rôzne. Pár dní bola triezva, pár dní na mol. Ale vďaka Félixovi som to aspoň ako-tak zvládala a moje depresie sa jemne zmiernili.
To však trvalo asi len dva mesiace.

Jedného dňa som čakala na námestí pred kostolom svätého Michala archanjela na Félixa, lenže už dlho meškal. Nechápala som, čo sa deje. Nikdy takto nemeškal. Vždy prišiel načas.

Bola streda a ja som mala voľno. Pomáhali sme s triedou na jednej dobrovoľníckej akcii, takže nám dali náhradný deň voľna.

Vytočila som na telefóne jeho číslo, no vypol ma.

Krátko po tom sa objavil. Posadil sa ku mne na studenú lavičku a namiesto pozdravu či bozku len vzdychol.

„Ahoj,“ prelomila som ticho.

„Čau,“ pozdravil ma a zapálil si cigaretu.

„Stalo sa niečo?“

„Stalo. Nenávidím svoj život.“

„Ale no tak,“ chcela som sa dotknúť jeho ruky, ktorú mal položenú na kolene, no odtiahol sa. Vážne sa muselo niečo stať, pomyslela som si.

Tak som čakala, či sa rozhovorí.

Po chvíli sa ozval: „Všetko som pokazil. Nemám robotu. Neviem čo mám robiť so svojím životom.“

„Neuvažoval si nad výškou?“

„Prosím ťa, ja a vysoká? Veď ja som debil.“

„Nepodceňuj sa. Máš prehľad v slovenskej literatúre, čo keby si skúsil niečo v tom odbore?“

„Neviem.“

„Aspoň by si to mohol skúsiť,“ uzavrela som.

„Veď ti hovorím, že neviem!“ zvolal nervózne.

„Dobre, nemusíš na mňa kričať. Len sa ti snažím pomôcť.“

„Ako mi ty môžeš pomôcť? Veď toho ešte o živote toľko nevieš!“

„Prepáč, ale si len o štyri roky starší. Nevieš koľko som toho prežila. A to je trochu moja vina, pretože som ťa tým nechcela zaťažovať.“

„Nechcela zaťažovať?“ zvolal znovu. „Odkedy viem, že tvoja matka je alkoholička, tak o nej neustále hovoríš.“

„Ale veď ty si sa sám pýtal, čo sa so mnou deje, tak som ti to povedala.“

Nechápala som, čo sa mu zrazu stalo.

„Zo slušnosti!“

„Ak to bolo len zo slušnosti, tak to si sa nemusel unúvať. Myslela som, že ťa zaujímam. A aj to, ako sa cítim.“

„Pche! A ešte to, že ja sa nemám podceňovať. Veď ty sa tu neustále podceňuješ. Asi len zo zúfalstva, aby ti niekto povedal, že si skvelá.“

„Ty si mi to vravel stále. Ale ja som ťa o to neprosila.“

Félix pokrútil hlavou a napokon sa zadíval smerom ku kostolu.

„Prečo mi to robíš?“ cítila som na lícach slzy.

„Keď máš pocit, že som taká sviňa, tak ťa tu nedržím.“

„To som nepovedala.“

Nemala som už však čo viac dodať, a tak som vstala z lavičky a nechala ho tam sedieť. Plačúc som utekala na zastávku.

Čo sa to sním stalo? Tento krátky rozhovor ma však totálne unavil. Ešte som ho takého nikdy nevidela a ani sa ku mne takto nesprával.

Cítila som sa však ublížene.

Akoby ma v tej chvíli prelomil na dve polovice.

2 thoughts on “Poetka: ôsma kapitola

  1. Tak ten konec byl hodně zajímavý. Skeptická být nemusíš, aspoň to není takové to přeslazené klišé, ale postavy jsou dost reálné. Takže pokračuj, jsem zvědavá, co se bude dít 🙂

    Like

  2. Nie, nie nemusíš byť skeptická. V úvodzovkách šťavnatý dialóg, ani nie moc ostrý ani jemný. Píš ďalej, som zvedavá 😊 ako sa to vyvinie.

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.