Vieš…

adult background beach blue
Photo by Lukas on Pexels.com

Najprv som mala v pláne niečo mimo literárnej tvorby, ale práve mi najviac ide literárna tvorba. A tak pred ďalšou kapitolou Poetky tu pre vás mám zase takú poéziu v próze. Napíšte mi do komentárov, čo si o tom myslíte. Pretože ja vlastne ani neviem, ako som to napísala, pretože to všetko zo mňa prúdilo úplne bezmyšlienkovite. 


Vieš…

Raz som ti poslala niekoľko správ. Lenže ani jedna ti neprišla. Nebola to však chyba siete. Ani mobil sa na poslednú chvíľu nevzdal. 

Vieš, nikdy som ich neodoslala.

Raz som ti dokonca napísala niekoľko listov. Na papier vytrhnutý zo zápisníka, ktorý som mala najradšej. Pretože som sa cítila práve ako ten zápisník. Vytrhal si zo mňa stránky, rozmočil v priezračnej horkej tekutine.

Napísala som ti toľko slov, ktoré mi zostali trčať v hrdle. Pálili ma na jazyku ako čili, ktoré som omylom vložila do úst. 

Ale.. vieš, tie listy som ti nikdy nedala. 

Urobila som z nich loďky a poslala po prúde času.

Alebo vložila do krabice a verila, že tak zavriem aj všetky pocity. Ak to chceš takto priamo.

Často som len tak mĺkvo pozerala na pole pre textovú správu a prehrávala si, ako to všetko píšem.

Ako kričím naprieč sieťou.

Slová by pribúdali a pribúdali.

Nehľadela by som na gramatiku a nezaujímala by ma ani autokorekcia. 

Pretože… Vieš, som príliš slabá na to, aby som ti to povedala do očí, ktoré ani neviem, akú majú farbu. 

Neviem to, pretože ich nevidím. 

Vieš prečo? Pretože si ďaleko.

Podávam ti ruku, vyrábam mosty, aby si cez tú priepasť medzi nami prešiel ku mne a ja by som konečne uvidela tvoje oči. 

Lenže… vieš, mosty páliš, moju ruku nechytíš. 

Ideš si po svojej rieke. A tak každú chvíľu mlčím, prehĺtam slová zmiešané so slzami a vravím si: “Veď raz to musí prejsť.”

Nádej je to jediné, čo mi zostalo. Si tak ďaleko, že ona jediná tu so mnou sedí, s nohami spustenými dolu z priepasti a čaká, kedy urobíš krok. Možno po moste, ktorý som po stý raz pre teba postavila. Alebo bližšie k tmavej priepasti…

Ale… vieš, aj keď ma lámeš na tisíce kúskov, pukáš moje vzduchové bublinky ako z fólie, ktorú rád pukáš medzi prstami, keď opäť príde nová kniha… Aj keď ma trháš ako staré fotografie…

Vieš, aj vtedy by som po teba skočila a…

Zachránila ťa.

Možno by to bol prelom. A možno som len naivná.

Tak opäť pozerám na pole pre textovú správu. Je prázdne. A také aj zostane. Zato papier je plný. Ale…

Vieš, keď si tak ďaleko, tak netušíš, že je to celé o tebe. 

A že som práve vyliala z duše, všetko, čo ma pálilo.

4 thoughts on “Vieš…

  1. Neskutečně čtivě a geniálně zachycené emoce. Je jedno, jestli píšeš poezii nebo prózu – máš prostě talent! A jestli máš teď období především literární tvorby, tak tvoř a publikuj. Nikdo ti to zakázat nemůže 🙂

    Liked by 1 person

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.