Poetka: piata kapitola

poetkabanner

Je utorok! A vy už určite viete, čo to znamená. A takisto ste si to všimli z nadpisu, pochopiteľne. 😀 Áno, je tu pokračovanie Poetky. Táto kapitola je trošku ťažšia. Emotívnejšia. Bojím sa, že stále nie som “dobrá” v dialógu opilca. Neviem, ako mám previesť do slov bľabotanie, naťahovanie slov či iné opilecké “vyjadrovanie”. Hoci realita mi vie ukázať opilca. Neviem, či ho však viem správne predstaviť vám v slovách. Bola by som rada, keby ste mi do komentárov napísali, čo si myslíte o dialógu Lenkinej matky. A mimochodom, nebojte sa, viem používať interpunkciu, ale keď ide o SMS-ky, tak väčšina ľudí ju nepoužíva. 🙂 No a nech sa vám kapitola páči. Ďalšia bude na budúci týždeň. ❤

Celý článok

Fotografovanie s Fujifilm Instax Mini 9

img_20190113_114407

Nedávno som sa vás na Facebooku pýtala, či by ste chceli článok o fotografovaní s Instaxom. Väčšinou ste boli za a tak som tu. 🙂 Ako už možno viete, Instax MIni 9 som dostala k Vianociam. Kúpila som si ho sama, ale časť mi na to dali rodičia, takže som to od nich prakticky dostala. Veľmi som po ňom túžila už niekoľko rokov. Než vám vôbec poviem, čo je Instax zač, musím vás upozorniť, že nie som profesionálna fotografka. Len ma to baví. A s Instaxom ešte viac. 🙂

Celý článok

Poetka: štvrtá kapitola

poetkabanner

Ahojte, ospravedlňujem sa za mierne oneskorenie. Chcela som štvrtú kapitolu pridať včera, ale bola som unavená, takže som sa zmohla akurát na čumákovanie do telefónu. No a tak vám štvrtú kapitolku prinášam dnes. Verím, že sa vám bude páčiť. Dnes to bude celé o Lenke a Félixovi. 🙂 

Celý článok

Ciele, ktoré by som chcela splniť v roku 2019

Udiala sa tu zmena, to ste si azda všimli. Nie, nie, nevraciam sa do čias, keď som menila názvy blogu či adresy ako ponožky. Len som sa rozhodla ukončiť svoj paušál na WP. Prečo? Jednoducho preto, lebo mi to z praktického hľadiska neprišlo potrebné pokračovať ďalej ako mozaikaticha.com. Nie že by tá adresa nebola pekná, ale ja osobne neblogujem na to, aby som budovala značku. Blogujem preto, pretože chcem písať. To je pre mňa to najpodstatnejšie. A na to mi stačí free verzia. Ale dnes (konečne) chcem písať o svojich cieľoch na tento rok. Niektoré sú také obyčajné, alebo inak povedané, vzťahujúce na niečo materiálne. Iné sú takpovediac vnútorné. 

Čítať ďalej

Môj rok 2018

Rok 2018 sa pomaly ale isto končí. A ja som sa rozhodla, že zhodnotenie roka spíšem skôr, pretože plánujem aj top 9 za december… V dnešnom článku sa teda rozpíšem o tom, aký bol môj rok, čo som zažila, prežila, zvládla, urobila a podobne. A takisto si zosumarizujem, aké ciele som si stihla za tento rok splniť. Najprv sa teda budem venovať tým cieľom.

Celý článok

Deň pred Vianocami…

Deň pred Vianocami. Darčeky mám zabalené, dnes ich len poukladám pod stromček. Koláčiky máme napečené. A vraj ma pod stromčekom čakajú dve prekvapenia. Ale úprimne vám môžem povedať, že mi na tom veľmi nezáleží. Neskutočne sa však na zajtra teším. Viete prečo? Hmm, kapustnica s vianočkou, majonézový šalát a ryba, oblátky s medom… Áno, jedlo. 😀 Jedlo je to, na čo sa teším najviac. Toto sú prvé Vianoce, kedy si nebudem dávať v duchu facku za každé sústo, ktoré prehltnem. Ak viete, ako to myslím. 

Celý článok

Poetka: tretia kapitola

Ahojte, opäť vás vítam pri novej časti Poetky. Dnes sa dozviete niečo o tom, čo toto dievča, ktoré píše poéziu v sebe skutočne skrýva. Viete, že som trpela depresiami a aj sama som to chcela skrývať, ale nikdy sa mi to nedarilo – mamka to vždy odhalila. Ale veľmi dobre viem, že niektorí ľudia sa to snažia tajiť z rôznych dôvodov. Ale to, že to niekto tají, neznamená, že to neexistuje. To si prosím pamätajte. Mimochodom, aj keď na budúci utorok pripadá sviatok, aj tak sa tu štvrtá kapitolka objaví. 🙂 Majte sa zatiaľ krásne.


Keď som o pol desiatej zatvárala dvere svojej izby, že si idem ľahnúť, matka ešte doma nebola. Obchod bol, prirodzene, zatvorený, takže bolo jasné, že skončila niekde v krčme. Akonáhle som za sebou zatvorila dvere svojej izby, odložila som svoju masku z tváre.

Začula som škrabanie na dvere a tak som ich otvorila. Stál za nimi Merlin a hneď ako som mu otvorila dvere viac, vtrhol dnu a usalašil sa v mojej posteli. Vždy spával so mnou. Jemne som sa usmiala.

Izbu som mala zariadenú skromne. Rada som na YouTube sledovala rôzne nahliadnutia do interiéru a kochala sa moderným nábytkom. To som si nemohla dovoliť. Moja izba bola zariadená starým nábytkom ešte za čias matkinho detstva. Iba posteľ bola novšia. Tú mi kúpili starkí, keď som mala pätnásť. Šetrili na to veľmi dlho.

Prezliekla som sa do pyžama a vliezla k Merlinovi do postele. Jemne som ho odsunula nohou ku kraju postele, aby som sa mohla vystrieť. Zhasla som lampičku na nočnom stolíku a vzdychla si.

Netrvalo dlho a po lícach sa mi kotúľali slzy. Nebolo to po prvý raz. Celý deň som v sebe dusila svoje skutočné pocity, svoju skutočnú náladu a všetkým ukazovala len úsmev a pozitívnu energiu.

Prečo?

Pretože som nechcela, aby sa starká trápila ešte aj kvôli mne. Pretože som nechcela, aby niekto vedel ako žijem.

A preto, lebo som sa s tým všetkým chcela vysporiadať sama.

A tak som tajila pred svetom svoje depresívne nálady a aj myšlienky na smrť. Tajila som, že po večeroch, keď si ľahnem v tme do postele, plačem. Tajila som, že mi nechýba veľa od nervového zrútenia. Dúfala som, že to zvládnem sama a nechcela som, aby sa v tom rýpal niekto iný.

Tak som zvykla mlčať a usmievať sa a svoje pocity vkladať len do básní. Starká moje básne čítala, ale nikdy si ich nespojila s mojou náladou, pretože som bola vždy usmiata. Často sa ma pýtala, či som v poriadku, a ja som jej s úsmevom povedala: „Jasné, neboj. Veď vieš, že by som ti povedala, keby mi niečo bolo.“

Pretože ma stále presviedčala, že za ňou môžem prísť s čímkoľvek.

Ako som tak potichu plakala, Merlin ku mne preliezol a olízal mi líce mokré od sĺz. Jemne zakňučal a štuchol ma do ruky, aby som ho hladkala. A tak som ho poslúchla. Dotkla som sa jeho jemnej srsti a hladila ho od hlávky po celom dlhom chrbátiku.

Potom, ani neviem ako, som zaspala.

Prebrala som sa až na dupot v kuchyni. Tušila som, že to je matka. Neviem čo tam robila, ale o chvíľu na to som počula, ako zo spálne, ktorá bola hneď vedľa mojej izby, vyšla starká a potichu sa jej prihovorila.

„Martina, poď si ľahnúť, prosím ťa. Je jedna hodina v noci.“

„Však už idem,“ povedala a posledné slovo opito pretiahla. Najradšej by som si zapchala v tej chvíli uši, aby som nepočula jej ožratý hlas.

Krátko na to sa kroky priblížili a počula som, ako ide do obývačky. Potom som opäť zaspala.

Takto to bývalo takmer stále.

Predvianočné zápisky zo života

Je to s tým blogovaním teraz katastrofa. S každým článkom dúfam, že sa mi to podarí prelomiť a opäť budem pravidelne písať. Aspoňže tu teraz vychádza Poetka, takže máte aspoň niečo na čítanie, keď nie moje hlbokomyseľné články. 🙂 A dnes som sa rozhodla napísať taký článok o živote, čo sa deje, dialo a možno sa udeje. Jednoducho ďalšie zápisky zo života. Článok podobného rázu vyšiel v októbri, čo je už dlhá doba.

Čítať ďalej