Povianočné zápisky (výkec)

Tak si hovorím, že už tu dlho nebol nejaký ten môj výkec. Nechýbalo vám to? 😀 Rozhodla som sa, že vám porozprávam niečo o tom, ako som prežila Vianoce, čo som dostala a tak ďalej. A niekedy nabudúce mám pre vás ďalšiu básničku.

Dvadsiateho tretieho som sa priznala, že houby počujem na pravé ucho a že mi tam zvoní. A tak mi mamina dala ten… štráfik či ako sa to volá. A prešlo to. A dnes ho mám v uchu zas. Ale nebudem vás zaťažovať s početnými zdravotnými problémami a ani sa nemienim sťažovať, však aj tak to k ničomu nie je.

Moje Vianoce boli celkom pekné. Pekne som sa obliekla, urobila si cop, dala doň svoju čiernu ružičku, ktorá sa mi na druhý deň rozpadla. Pod stromček do obývačky som naukladala kopu darčekov. Musím uznať, že tento rok to bol bohatý Ježiško, no je to aj tým, že aj ja som teraz nakupovala darčeky.

Najedli sme sa výbornej kapustnice s vianočkou, majonézového šalátu s filé. Ja kapra nejem a ani žiadnu inú rybu s kosťami. Bojím sa toho. Ale ryby mám rada, len to musí byť filé. Možno sa vám zdá, že som náročná, no ja sa bojím toho zabehnutia kosti.

Inak som si všimla, že čím je človek starší, tak tým viac sa na Vianoce teší na to jedlo viac ako na darčeky. 😀 Myslím to z tej materiálnej stránky – samozrejme na rodinu sa teší tiež.

Nuž, dostala som lampáš, ktorý ste mohli vidieť na obrázku k minulému článku, lampu na nočný stolík, prstienok a prenosný reproduktor. Okrem toho som si ja kúpila k Vianociam knihu od Kovyho, akvarely, štetce a papiere. A krátko pred Vianocami som dostala ešte kardigan. Ale to bolo mimo Vianoc.

Okrem toho som dostala na Vianoce chvíľu depresívnej nálady, kedy som sa rozplakala a začalo mi byť strašne smutno z toho, ako ten čas plynie a že je zas celý rok fuč, že som stále sama a bla, bla bla. Vianočná depresia, ktorá ma navštevuje každý rok. A ešte býva aj Silvestrovská.

Predvčerom sme boli na návšteve u známych a včera mala moja babka narodeniny, takže sme trošičku oslavovali. Ale ja teraz veľmi nepijem, takže to nebolo nič strašné.

No a okrem toho jem kade chodím a snažím sa upokojiť s tým, že sú predsa sviatky. Mám pár predsavzatí do nového roku, no o tom vám napíšem potom. Hlavným predsavzatím je, začať konečne riešiť svoje zdravotné problémy, ktoré sa týkajú fyzického stavu. Zistila som totiž, že ma to môže obmedzovať v živote. A tak by som to mala riešiť. Minulý rok som bola na endokrinológii a mala som si minulý rok v decembri volať o výsledky.

Ja som sa tak strašne bála tých výsledkov, že som tam nevolala celý rok. Ale v januári musím… Bojím sa strašne toho, čo so mnou budú doktori zas robiť, keď ma chytia do svojich pazúrov, ale čo sa dá robiť? Musím to riešiť. Svoj psychický stav nepodceňujem, ale podceňujem ten fyzický a to je zle, pretože viem, že mám problémy.

Len ja sa tak veľmi bojííím…

Ale stačilo tejto témy. Však som vravela, že sa o tom nebudem rozpisovať… a vidíte.

Mám v pláne natočiť nové video. Premenovala som svoj Google účet na Decembrovú Sedmokrásku, pretože tak sa volá moja najnovšia báseň a veľmi sa mi tá metafora páči. A navyše ak zadáte do vyhľadávača na YT Elizabeth, tak vám to vyhodí milión výsledkov. Ale to neplatí v prípade Decembrovej Sedmokrásky. 🙂

No a tiež chystám pár vecí na projekte a veľmi sa na ne teším. Už to bude teraz rok, čo som založila projekt. Takže fajn. 🙂

Na Silvestra budem doma, lebo Laky sa strašne bojí a je z toho na nervy. Najradšej by som im tie petardy dala do… viete kam. U nás to aj zakázali, ale nikto to nerešpektuje. Nedivím sa, keď majú namiesto mozgov piliny.

No nič, tak sa majte krásne, užite si posledných pár dní tohto roku.

podpis

Tento rok neskutočne uletel

Chcela som sa skôr ozvať. Ale nemala som absolútne žiadny nápad na článok. Teda mala… Zoznam nápadov som prechádzala denne aspoň desaťkrát. Ale nič sa mi nechcelo písať. No napokon… o týždeň aj čosi končí rok 2017. A vnímam, že to tak neskutočne uletelo, že tomu ani nemôžem uveriť. Bol to rozmanitý a zaujímavý rok, i keď priniesol aj trápenie. Leto bolo to najkrajšie a strašne ma mrzí, že sa skončilo a pokazilo sa to, čo bolo. A nie, teraz nemyslím to počasie. Continue reading “Tento rok neskutočne uletel”

Začala som znovu kresliť a maľovať?

Asi to tak bude. Ale teším sa z toho. Vždy som mala rada kreslenie a maľovanie. Od detstva. Občas sa mi podarilo vyhrať aj nejakú tú výtvarnú súťaž. Vždy som vedela, že s mojím katastrofálnym zrakom to nikdy nebude také úžasné. Často ma to veľmi trápilo, že som nevedela vychytať detaily a že som nikdy nevedela nakresliť postavu presne podľa anatómie. Fakt strašne dlho ma to trápilo a aj keď sa niektoré kresby mne samej páčili, vedela som, že iným sa zrejme páčiť nebudú.

V posledných dňoch som si povedala: “Prečo by to muselo byť do detailu presné podľa anatómie? Je toľko autorov, ktorí sa tým neriadia a sú skvelí.” A tak som si proste kreslila. Urobila som si taký vlastný štýl kreslenia tváre a postavy. Veľká hlava, štíhly krk, veľké oči, plné pery. To je proste môj štýl. Je mi jedno, že to nie je podľa reality. Ja som snílek a môžem si vytvoriť svoju realitu. A v mojej realite vyzerajú ľudia takto. 😀

A verte mi, že ma to začalo znovu tak baviť. Keď sa riadim len podľa svojej predstavy a nie podľa toho, ako by to malo vyzerať. Baví ma to, pretože aj keď zdanlivo robím nejakú chybu v tom kreslení či maľovaní, vie sa to obrátiť v zaujímavý detail, ktorý v podstate nebol plánovaný.

V pondelok som si kúpila akvarely. Odhliadnuc od toho, že to nebola celkom lacná záležitosť, sa mi s tým maľuje fakt dobre. Skúšala som to zatiaľ dvakrát, prvýkrát sa mi to až tak nepodarilo, ale včera to vyšlo celkom pekne. Myslím, že ak ma sledujete na IG, tak viete, pretože tým spamujem aj na insta stories. Viac tam je teraz tých fotiek mojich kresieb než mňa a toho, čo by som fotila normálne. 😀

Je pravda, že niekedy keď idem dať kresbu na istagram, tak ju skúšam upravovať v Prisme – čo je taká aplikácia, ktorá vytvára fotky ako namaľované podľa rôznych štýlov -, ale v poslednom čase som pridávala tie neupravené. Avšak iste ste si všimli, že sa zmenila ikona tohto blogu a aj môj obrázok. Ten obrázok som kreslila len z nudy. Mám ho teraz vystavený v rámčeku v originále na nočnom stolíku. A ten upravený sa mi tak páčil, že sa to stalo mojou ikonou. A včera mi prišlo aj tričko s tou kresbou.

Kreslím, alebo maľujem takmer každý deň. Dokonca mám viac nápadov na obrázky než na písanie. Pravda, písanie Fialky momentálne fakt zanedbávam, i keď nechcene. Ale zas máme tu aj návštevu a tak na to nemám ani čas ani chuť.

A keďže obrázkami spamujem instagram, tak sa teším z toho, že mi to ľudia lajkujú. Už pár krát som sa zamýšľala nad tým, že ak by to nebolo aspoň trochu pekné, tak by to nelajkol ani ratlík. Takže to asi má niečo do seba. Dúfam. 🙂

Inak, áno, viem, nie je to perfektné, ale mne sa to páči práve také nedokonalé aké to momentálne je.

Už dva razy mi povedali, že by som si mala ilustrovať nejakú moju knižku. A ja som sa toho celkom chytila. Toho ľudského motýľa, ktorého môžete vidieť hore v galérii som maľovala k jednej “básní” v próze.

Mimochodom, zahájila som môj tretí pokus na zoznamke… Ehhh, neviem, či to niečo vôbec spraví, ale… raz snáď motyka vystrelí. A ak nie, tak… Si kúpim ešte dvoch ratlíkov a bude snáď dobre. 😀

Ako sa máte vy?

podpis

Poetický advent a tréma

Včerajší deň bol celkom nabitý. Ráno sme s ocinom smerovali do Bratislavy nakúpiť pár darčekov, po sto milión rokoch sme sa najedli v Mekáči a bolo fajn. Na pošte ma čakal balík z Martinusu, v ktorom boli tri básnické zbierky: Čistá duša, Vpísané do noci (Vladimír Roy) a Spiatočný lístok na západ (Viktória Laurent-Škrabalová). Strašne som sa z nich potešila.

24293890_1978984825655717_8537480068250342831_nPár hodín som mala oddych a potom obliecť šaty, nachystať knihu, pozrieť ako idú básničky za sebou a šup na autobus. Musím povedať, že vonku bola riadna zima.

V Holíči sme našli Zámockú vináreň a hneď sme videli, že tam bolo neskutočne veľa ľudí. A potom sa to zaplnilo ešte viac a bolo to totálne plné. A moja tréma rástla.

Zoznámila som sa s vedúcou knižnice a dostala pár pokynov. Bolo mi povedané, že keď bude KAPL (Klub autorov a priateľov literatúry) usporadúvať nejakú akciu, tak sa to bude týkať aj mňa, takže som sa stala ich ďalšou členkou. A to ma strašne teší, pretože už v minulosti som hľadala nejaké kluby autorov a narazila som aj na KAPL. A teraz k nim asi patrím. 🙂

Zoznámila som sa aj so samotným vedúcim klubu Jánom Rakom ml.. Bola to pre mňa česť. Zabudla som spomenúť, že so mnou prišla na akciu aj mamina, ktorej veľmi ďakujem za to, že tam bola a že mi dodávala pozitívnu energiu, keď som mala trému. Sadla som si k stolu pre autorov a o chvíľu som bola opäť na nohách, pretože so mnou chceli urobiť krátky rozhovor do TV WYWAR, čo je holíčska televízia. Boli to len dve otázočky, ale bola som rada. Jedna z otázok bola, či som poetka, alebo prozaička. Ja som bola mierne zaskočená, pretože sa “bojím” nazývať sa jedným či druhým pomenovaním. Ja proste len píšem, pomyslela som si. Poetka a prozaička? Môžem sa tak vôbec nazvať?

24232638_1565106226861184_2463225539107080404_n

Program bol krásny. Boli to štyri bloky, tak ako sú štyri sviečky na adventnom venci. Mala som tú česť vychutnať si naozaj krásnu poéziu. Celé som si to veľmi užívala. Občas som mala pocit, že tam ani nepatrím so svojou poéziou.

Keď prišiel na rad posledný, štvrtý, blok, pani Lukovičová ma predstavila a prečítala môj krátky životopis. Na plátne bola prezentácia, na ktorej bola tiež moja fotografia, obrázky oboch mojich kníh a krátko o mne.

A šlo sa pred plnú vináreň. Na úvod som povedala pár slov o tom, čo pre mňa znamená poézia a prečo som začala písať.

24131572_1565105866861220_5714936310238972053_nOtvorila som knihu a začala recitovať Odtrhnutú, potom Echo, Pokrivený obraz, Možno a Papierovú. Mala som strašnú trému, ale veľmi som sa nezakoktávala. Možno preto, že som asi týždeň pred akciou cvičila. Akurát bolo na nič to, že mi zavadzal mikrofón a nemohla som si dať knihu bližšie. Ale nejako som to zvládla. Odmenili ma potleskom a ja som si vydýchla.

Mojou zbierkou si listoval aj pán, ktorý prednášal veľmi vtipnú poéziu aj s rôznymi historkami. Povedal, že sú to vraj “samé seriózne básne”.

Nakoniec som sa posadila opäť k mamine a dali sme si kávu a čaj. Niektorí ma zastavili a pochválili moju tvorbu. Vždy som sa len usmiala a povedala ďakujem. Nečakala som to. Ani omylom.

A navyše som dostala aj básnickú zbierku od zakladateľa klubu Jána Raka ml. s názvom Hudba slov. Som na ňu veľmi zvedavá.

Bol to čarovný večer so skvelou atmosférou. Dúfam, že takých bude viac. 🙂

Čas začať konečne niečo robiť

Tento článok slúži na to, aby som sa konečne motivovala k tomu, začať niečo robiť so životom. Alebo respektíve so svojou prokrastináciou. Celý deň ma štve, že nič nerobím a ešte viac nič nerobím.

Už by som to mala konečne zmeniť.

Potom celý deň pozerám seriál a večer si nadávam, že som zas nič produktívne neurobila. Mám predsa výhodu, že som celý deň doma a nepracujem. Tak prečo to nevyužívam?

Čo musím začať robiť?

  • Pravidelne jesť antidepresíva
  • Pravidelne jesť zelenú kávu v kapsulách
  • Pravidelne cvičiť a prestať zapĺňať večernú prázdnotu jedlom
  • Pravidelne písať
  • Udržať si publikovanie článkov na blogu 2-krát do týždňa
  • Rozbehnúť znovu projekt Podporujme slovenských autorov
  • Strihať a natáčať videá
  • Ísť sa aspoň raz do týždňa prejsť (so psom samozrejme chodím von, ale myslím na takú dlhú prechádzku do lesa – tam nechcem so sebou brať psa, lebo sa bojím, že mi zdrhne)
  • Komentovať ostatné blogy, objavovať nové
  • Viac čítať
  • Vstávať v normálnom čase a nie o jedenástej doobeda
  • Pravidelne raňajkovať.

A to by bolo zrejme všetko. Strašne ma mrzí, že som tak zanedbala projekt, ktorý asi má šancu na úspech. Šlo to tak skvelo, neviem čo sa pokazilo. Možno som to práve ja pokazila.

Do leta som dodržiavala aj to pravidelné písanie, zas som to zanedbala. Dokončila som Odtiene dúhy a potom to s novou knihou šlo ako v lete na saniach. Asi vtedy nebol správny čas začať práve s takým žánrom. Bolo to niečo medzi fantasy a príbehom zo života. Fialka ma momentálne stále baví a dúfam, že sa mi ju podarí na budúci rok dokončiť.

Chcem si vyskúšať kúpiť aj nejaký ten motivačný diár. Neviem či tento článok nakoniec nebude plný sľubov, ale už s tým vážne musím niečo robiť. Na jednu stranu mi tie veci strašne chýbajú, najmä čo sa týka projektu, videí a písania. Ale na druhú stranu sa mi tak nič nechce! Nakoniec vždy len čučím na seriál, alebo hrám hry na tablete.

Moderná technológia je zabijak. 

Som plná nádeje, že to všetko zvládnem, pretože to chcem a snažím sa veriť si, že to všetko dokážem. Neviem dokedy mi to vydrží, ale urobím všetko pre to, aby to vydržalo čo najdlhšie, alebo aj nastálo.

A ak vám chýba motivácia, tak si verte aj vy a zvládnete všetko. Ak sa pýtate prečo niečo máte robiť, porozmýšľajte nad tým, čo všetko by ste tým mohli získať (a nemyslím materiálne veci).

Musím si vymedziť nejaký pracovný čas na to, čo potrebujem robiť, čo je moja práca a zároveň moja záľuba. Na písanie a veci ohľadom blogu a projektu.

Dosť bolo prokrastinácie! Je čas začať niečo robiť!

Tak, len aby to vydržalo, že?

Máte aj vy nejaké veci, ktoré stále odkladáte a namiesto robenia niečoho produktívneho robíte niečo iné?

PS: musím vám povedať, čo sa mi túto noc snívalo. Snívalo sa mi, že som musela ísť do Číny robiť besedy o Odtieňoch dúhy, pretože tú knihu preložili do čínštiny. 😀 Nechápem, kde sa to vo mne vzalo. 

Ciel splnený! Bibliotéka 2017

23517483_1971439353076931_8134324542703107861_nV návštevu Bibliotéky som dúfala už veľmi dlho. Ale keď som sa zapájala do Martinus Ceny Fantázie, tak som začala viac veriť, že sa tam dostanem. Ehm, súťaž u mňa nedopadla vôbec slávne, ale na tom teraz v konečnom dôsledku nezáleží. Potom, keď sa ma vydavateľka pýtala, či neprídem, automaticky som povedala, že sa do Bratislavy nedostanem. Kvôli svojmu hendikepu nemôžem sama cestovať tak ďaleko a nemyslela som si, že niekto z rodiny bude chcieť ísť so mnou.

Nakoniec sa spôsob našiel. Mamina sa ponúkla, že ide so mnou, pretože aj ona miluje knihy tak ako ja. A tak sme včera šli na Bibliotéku! Cesta bola síce dlhá, ale to nevadí. Obe sme sa celkom tešili.

bolo tam neskutočne veľa ľudí, čo som aj očakávala. Snažila som sa to nejako prehrýzť, pretože ja veľmi nemám rada zaplnené priestory. Ale povedala som si, že to nejako vydržím, predsa to nie je len tak nejaká akcia. Je to Bibliotéka! A tak som zaťala zuby a radovala som sa s toho množstva kníh vôkol mňa.

Po chvíli ako sme prišli ma zastavila milá blogerka Sima z Only in dreams. Pochválila moje knižné videá. A mňa to tak zamrzelo, že som už takú dlhú dobu nič nenatočila. Ale bola to prvá vec, ktorá ma namotivovala k tomu, aby som znovu natočila video. Ale o tom až trošku neskôr.

Naša trojčlenná skupinka sa rozdelila a my s maminou sme šli svojou cestou a vydavateľka svojou. Najprv sme sa zastavili v Slovarte, kde bolo asi najviac ľudí. Ale stretla som moju asi najobľúbenejšiu slovenskú autorku Miroslavu Varáčkovú. Akurát som mala v rukách jej novú knihu Drž ma keď padám, ktorú som sa chystala kúpiť. Dohodli sme sa, že by mi mohla podpísať výtlačok, keď vyjdeme zo Slovartu, ale potom sme sa už nestretli. 😦

A ako naschvál, besedy, na ktorých som chcela najviac byť, boli až večer, keď som ja už bola doma. Stihla som akurát besedu s Knižným klubom Paľikerav. Recenzentky recitovali krásne básne až som mala zimomriavky.

Predtým sme skočili do Ikaru, do Albatros Media, neminuli sme ani stánok Elistu a stánok so zľavnenými knihami. Bola tam skvelá atmosféra a bolo cítiť vôňu kníh.

Samozrejme som si aj nejaké knihy odniesla. Konkrétne 11. Ale kúpila som si len 9. Dve som dostala v Ikare zadarmo. Odniesla som si napríklad dve knihy od spomínanej Mirky Varáčkovej (Drž ma keď padám a Prežila som svet), Lov na nevestu, Da Vinciho kód, Mengeleho dievča, Klamárov, Sherlocka od Grahama Moorea, Tak padne náš svet a Kam zmizla Aljaška.

Na konci sme sa rozprávali o tom, že by si to zaslúžilo nejaké video a mňa to strašne motivovalo a uvedomila som si, že mi natáčanie videí celkom chýba. Aj keď mám teraz čitateľskú krízu, mám čo odovzdávať o knihách a rada by som sa k tomu vrátila.

A tak dnes vzniklo po dlhej dobe nové video. Našla som si nejaký strihací program na Obchod play a aby som dala preč vodotlač, zaplatila som si mesačné predplatné. Tak uvidíme.

Bolo to včera úžasné a dúfam, že pôjdem aj o rok. Veľmi som si včerajšok užila.

A zajtra… fotenie! Dúfam, že vyjde. 🙂

Život je nevyspytateľný… (narodeninový výkec)

23319523_1970602256493974_952399495723203787_nPokračujem v mojej zabehnutej blogovej tradícií. Vždy na moje narodeniny píšem taký vykecávací článok o všetkom, čo sa za ten rok, ktorý ubehol, zmenilo. Nechcem to vynechať ani tento rok a na tomto blogu. Som si plne vedomá toho, že posledné tri roky tento článok píšem každý na inom blogu. 8. novembra minulého roku som sa z in-my-black-dreams sťahovala na blogspot. Bol síce fajn, ale ako sa zmenil môj život, aj ja som chcela byť konečne na vlastnom. Chcela som sa posunúť na ten najvyšší level, ktorý bol pre mňa vlastná doména. A musím s nadšením priznať, že Wodpress.com mi vyhovuje perfektne. Akurát sa furt neviem rozhodnúť akú šablónu si nechať. 😀 A to je pre mňa typické, ak sledujete aj moje staršie blogy…

Dnes mám dvadsaťdva. Fú, neskutočne to letí. Včera to bolo sedem rokov, odkedy som začala blogovať. Wau.

A čo sa za posledný rok zmenilo? Vydala som svoju druhú knihu s názvom Odtiene dúhy. Absolvovala som svoje prvé čítanie, ktoré bolo úplne úžasné. Som na invalidnom dôchodku, čo mi umožnilo zmeniť svoju izbu. Som v celkom dobrom psychickom stave a asi za to vďačím novým antidepresívam. Naučila som sa prijať svoju minulosť a neotáčať sa za ňou. A ak, tak len na to dobré, čo sa stalo. To je aj podstatná myšlienka v knihe Odtiene dúhy. Prijať svoju minulosť. Nezmením ju. Bude za mnou stáť ako môj vlastný tieň. Ale nestojí mi za to, aby som sa otáčala. Je v nej mnoho zlých okamihov a už len preto sa za ňou nebudem obzerať. Pozerám dopredu.

Naučila som sa tešiť z maličkostí. Byť šťastná za čokoľvek čo mi život prinesie. Zlé obdobia boli a aj budú, ale treba si užívať tie pozitívne chvíle. Pretože život je nevyspytateľný. Nemôžete si ho naplánovať. Môžete len snívať a svoje sny si plniť. Alebo svoje ciele.

Takisto som sa naučila si práve svoje ciele plniť. Veriť tomu, že sta stanú a že to dokážem. Stále mám o sebe pochybnosti, ale učím sa veriť aj samej sebe. A… trochu sa to bojím napísať, aby sa to nepokazilo, ale… teraz som asi… šťastná. Po dlhých rokoch plných depresií, menejcennosti, smútku, úzkostí, hnevu, nenávisti a bolesti. Po tom dlhom čase som rada, že dýcham, žijem a užívam si to.

Učím sa užívať si to.

Nemôžem povedať, že môj život je teraz bezproblémový. Ale namiesto toho negatívneho sa snažím myslieť na to pozitívne. Každý deň zvádzam boj s tou mojou negatívnou polovicou, ktorá ma chce donútiť myslieť negatívne. Hádam sa s ňou a darí sa mi to zatiaľ vyhrávať.

Prirodzene, ani tento rok sa mi nevyhli depresie. Ale nejako som to zvládla. Vždy som sa snažila nepočúvať ten dotieravý hlas v hlave, ktorý mi hovoril, aby som skončila svoju podľa neho biednu existenciu. A podarilo sa mi to. Neskončila som na psychiatrii. A žijem. Bolo aj pár nových rán na zápästí či na nohe. Ale tie sa zahojili. A aj moje slzy vyschli.

Tak trochu si dávam plány a ciele do budúcnosti aby som sa mala na čo tešiť a nemyslela na to depresívne. Teším sa na sobotu, pretože idem na Bibliotéku. Teším sa na Poetický advent. Na pondelkové fotenie. A tieto maličkosti mi pomáhajú ísť ďalej vtedy, keď príde môj typický večerný splín.

Život sa mení. Ja som sa trochu zmenila. A som za to rada. Veľmi.

A hoci som sa dva krát pokúšala zomrieť, teraz som celkom rada, že žijem. 🙂

Na čo sa teším a čo chystám?

pexels-photo-355302November u mňa nezačal príliš pozitívne, pretože môjmu ocinovi bolo zle a tak ma to veľmi trápilo, bola tu celkom smutná atmosféra aj napriek tomu, že ja som mala celkom dobrú náladu, ktorá bola prerušovaná strachom oňho.

Ale dúfam, že to máme už za sebou a už sa budú diať len pozitívne veci. Je to pomerne nabité, i keď vám to tak nemusí pripadať. Najviac sa teším na príchod Odtieňov dúhy do mojej vlastnej knižnice. To by sa mohlo splniť na budúci týždeň po tomto víkende. V pondelok idem k psychiatričke, predpokladám, že u nej dlho nebudem, pretože je všetko relatívne v poriadku. Až na tie večerné splíny. Do knižnice asi nepôjdem, pretože momentálne sa brodím čitateľskou krízou a mám doma kopec kníh, ktoré chcem prečítať.

V utorok vyšlem maminu do Foto štúdia, aby mi dohodla fotenie čo najskôr. Potrebujem nejakú normálnu fotku na svoj profil autorky a aj kvôli jednej veci, ktorú vám spomeniem neskôr. Ja sa rada fotím (eh, to vyznelo narcisticky), ale nikdy neurobím tak dobrú fotku ako profesionál. Teším sa na to a dúfam, že tam budem vyzerať lepšie ako na fotkách na tablo. Fakt veľmi dúfam.

Vo štvrtok mám narodeniny (22) a takisto idem do Holíča, kúpiť si nejaké normálne topánky. Nedávno som si totiž kupovala jedny fakt pekné, ale strašne, strašne ma z nich bolia nohy. A tak ich bude nosiť mamina. Hlavný dôvod je ten, že budú príležitosti pri ktorých potrebujem byť elegantne oblečená a hoci mám krásne topánky, ktoré sa hodia k bordovému kardiganu, nie sú elegantné.

Jedným z tých dôvodov je niečo úžasné, čo dúfam, že vyjde. Veľmi mi na tom záleží. Je totiž zatiaľ možné, že pôjdem 11. 11. teda v sobotu na knižný veľtrh do Bratislavy. Teda na Bibliotéku. Aaaa, yay! Strašne dúfam, že to vyjde! Zatiaľ všetci doma súhlasia, mamina chce ísť so mnou. Platím si to sama, takže to je okej. Je dokonca možné, že pôjdem autom. Ale na tom mi tak nezáleží. Som dohodnutá s vydavateľkou, že by sme sa tam mohli stretnúť. A ja by som mohla spoznať kopu ľudí – či už autorov, alebo aj blogerov. Je to skvelá príležitosť.

Druhý dôvod je, že 29. 11. som bola pozvaná do Holíča na Poetický advent a mám tam vystúpiť so svojou tvorbou. Čiže si nachystám zopár básní a prečítam ich tam. Budem musieť cvičiť, aby som sa nezakoktala a nepokazila tým dojem z celej básne. Teším sa, i keď viem, že budem mať trému. Preto potrebujem aj nejakú normálnu fotografiu a musím si napísať krátky životopis. Myslím, že akcia je aj pre verejnosť, takže sa môžete zúčastniť aj vy! 🙂

A ešte k tomu sa neskutočne teším na Vianoce (už som si dokonca spievala aj vianočné piesne) a rozhodla som sa, že vyzdobím dom a postarám sa o darčeky – skrátka chcem urobiť pekné Vianoce celej rodine, i keď som vraj na tajnosti okolo darčekov už veľká. To je jedno, mne sa kúzlo Vianoc veľmi páči a ja chcem dodržovať svoje tradície. A chcem, aby boli pekné. A tak teraz v novembri nakúpim výzdobu a v decembri darčeky a stromček.

Takisto mám niečo prichystané na UKP Odtieňov dúhy, ale to zrealizujem až keď bude známy termín. A to si nechám pre seba, aby to bolo prekvapenie.

Na PSA by som mala zverejniť nejaké nové profily, zajtra ukončujem zdieľaciu súťaž a chystajú sa aj nejaké recenzie. Nie odo mňa, ale od novej redaktorky.

Fialku som dlho nepísala, ale chystám sa do toho vrhnúť. Myslím na to stále. Urobila som si aj denný režim a založila diár s TO-DO listmi na každý deň. A snažím sa to plniť.

A to by bolo asi všetko… Je toho veľa, teším sa na to.

Ešte taká otázočka na slovenských spoluobčanov: pôjdete zajtra voliť? 🙂

Proste o všetkom…

pexels-photo-295826Tak vás zdravím po týždni. Rozhodla som sa porozprávať vám o všetkom, čo sa teraz v mojom živote deje a dialo.

Najprv to najpodstatnejšie. Odtiene dúhy sú od včera v predpredaji. Do 15. 11. si ich môžete kúpiť za skvelú cenu a ak si na stránkach vydavateľstva Art Floyd kúpite aj moju prvotinu Slovo je nádych, tak na ňu získate zľavu 10 %. Čo je podľa mňa skvelé. Každopádne do menu vám hodím hlavné odkazy na kúpu knižky. Som strašne potešená, pretože neubehol ani rok a ja už budem mať čoskoro v rukách svoju druhú knihu, druhé knižné dieťa. Tento rok bol istým spôsobom pre mňa prelomovým a myslím, že vydanie OD bude len krásne dotvárať tú pozitívnu energiu tohto roka. Už sa nemôžem dočkať chvíle, keď sa kniha dostane k vám a vy dostanete cez písmená a slová kúsok mojej dúhovej duše. Nebudem tvrdiť, že sa nebojím, ako tú knihu budú ľudia vnímať. Som pripravená na to, že to ľudia nebudú vedieť pochopiť a budú si myslieť, že sa snažím získať niečo na svojom hendikepe a tak. Som na to pripravená, no malilinko sa bojím. Ale verím, že sa bude na druhú stranu ľuďom páčiť a že v nej nájdu to posolstvo, ktoré som do nej ukryla. Je to však niečo na čom mi veľmi záleží a mám pocit, že je správne, že kniha uzrie svetlo sveta.

Takže knihu nájdete zatiaľ na stránkach vydavateľstva >>>> TU <<<< a objednať si ju môžete v predpredaji za špeciálnu cenu >>>> TU <<<<< a nesmiem zabudnúť zmieniť súťaž, o podpísaný výtlačok s venovaním odo mňa, ktorá začala dnes. Nájdete ju >>>> TU <<<<

Všetky dôležité odkazy dám do menu. 🙂

Asi viete, že Facebook zmenil pravidlá. A teraz sa vám príspevky z mojich stránok na FB budú ukazovať v Prieskumníku (a aj to je otázne, pretože mne sa v tej sekcii zobrazujú stránky, ktoré vôbec nesledujem). Preto som založila skupiny. Spojila som stránku Mozaika Ticha a Dominika Elizabeth Hladíková a založila skupinu pre tieto dve. A zvlášť pre PSA. Odkazy na skupiny vám dám tiež do menu, aby ste s mohli pridať a vidieť všetky novinky ohľadom blogu a mňa ako autorky. Na stránku budem tiež pridávať príspevky, ale bude to aj v tých skupinách.

Bola som na pár dní v mojom rodnom meste – v Brezne. Bolo mi tam fajn a ani sa mi nechcelo vrátiť domov, ale chystám veľmi veľké veci, tak som nakoniec pookriala a tešila sa na to, pretože sa to všetkého teraz môžem pustiť. Dúfam len, že mi tie veci vyjdú tak, ako by som chcela, aspoň čo najlepšie sa bude dať. Viac vám prezradím neskôr.

Nedá mi však nespomenúť hororovú cestu domov. Do Banskej Bystrice nás zaviezol tatkov kamarát. Odtiaľ nám vždy ide rýchlik do BA. Cesta je dlhá, ale je to celkom fajn. V pondelok však bola výluka. Museli sme vystúpiť v Podhájskej a do Šurian ísť autobusom a odtiaľ zase na rýchlik. Strašné stresy. Niesli sme Lakyho a do toho pršalo. Tak sme vystúpili v Podhájskej a ja som sa musela dívať pod nohy, pretože to bolo pre mňa úplne nové miesto a nevedela som, kde je schod, kde je jama a neviem čo. Mamina s tatkom sa ponáhľali k autobusu, ktorý bol pred stanicou a ja slepý patrón som musela ísť úplne pomaličky, pretože som nevidela na schody. A oni už boli kdesi za rohom. 😀 A ešte musím spomenúť, že ten vlak z Bystrice do Podhájskej bol jedna veľká špinavá, odporná katastrofa. Nuž, potom sme teda vystúpili v Šuranoch z autobusu a utekali na vlak. Cez koľaje. Prechodník bol kdesi v keli ďaleko a tak som musela ísť tak. Na záver bol veľký schod na perón, kde stál náš vlak. Pritom sa to vôbec ako veľký schod nezdalo. Skoro som sa tam zabila. 😀 Vlak meškal pol hodiny. A my sme mali pol hodinu na prestup v BA. Prišli sme do Bratislavy a aha. Rexo bol už preč (myslím tým REX – regionálny expres). A tak sme museli hodinu čakať na ďalší spoj. Paráda! Obaja s tatkom sme nadávali ako pohani. Týmto chválim ZSSK. A to myslím ironicky.

Chcela som tento článok písať už včera, ale akosi mi bolo celý deň čudne a nechcelo sa mi vyliezť z postele, lebo keď som neležala na bruchu tak som mala čudný tlak v strede trupu. Neviem čo to bolo. A tak to píšem dnes. V Brezne som si kúpila svoju vysnenú červeno-čiernu košeľu a novú kabelku. Takže bolo fajn. Tam ani nejde o to, že by som tam chodila po vonku, skôr o to, aby som bola so starkou a bratancom. Mám ich oboch strašne rada a veľmi, veľmi mi chýbajú. 😦

A to by bolo asi všetko. Ako sa máte vy? Podeľte sa so mnou o to! 🙂