Písanie je pre mňa vysneným povolaním

V minulom článku ste sa mohli dočítať o mojom hendikepe. Je to vec, ktorá ma veľmi ovplyvňuje, ovplyvňovala moje rozhodnutia pri výbere školy i toho, čo bude ďalej po strednej. Súvisí s tým totiž to, že nemôžem vykonávať akúkoľvek prácu. Vlastne takmer žiadnu bez toho, aby som mala nejaký problém. Aktivizačná pracovníčka v domove seniorov? Hm, nemám vzťah k ľuďom, nie som komunikatívna. Navyše mám problém zvyknúť si na nové prostredie. Knižnica? To by bolo skvelé, no i v tom prípade sa mi vynára niekoľko problémov.

Ale mala som veľmi veľa snov a ideí o tom, čím by som chcela byť. Keď som bola malá, chcela som byť opernou speváčkou a chcela som sa volať Daniela. 😂 To je asi to jediné povolanie, o ktorom som snívala asi najviac. Ešteže som rýchlo zistila, že môj spev nestojí za nič a že ak by som začala spievať nejakú operu, ľuďom by popraskali ušné bubienky.

Moje ciele sa menili až v tých posledných ročníkoch na základnej škole. Chcela som byť psychologičkou. Väčšinu študovania na prvej i na druhej strednej škole som sa zameriavala na tento sen. Mala som pocit, že by to pre mňa mohlo byť to pravé. Popri písaní. Lenže keď som sa rozhodovala o vysokej škole, zistila som, že potrebujem vedieť biológiu a že na psychológiu sa hlási pomaly väčšina. A nachádzala som nejaké problémy ohľadne toho, ako by som vykonávala túto prácu.

Tak nejako som sa ku koncu školy usadila pri myšlienke ísť študovať žurnalistiku, slovenský jazyk a literatúru, alebo editorstvo. Novinárčina mi napokon nesadla. Najviac mi vyhovovalo to editorstvo. Bohužiaľ život to zariadil tak, že som na vysokú nemohla ísť. Zobudili sa vo mne pochybnosti o tom, či to zvládnem. Nepopieram možnosť, že raz sa na výšku prihlásim a urobím si ju neskôr. Ale akosi som cítila, že nie je ten správny čas. A za to ma mnoho mojich spolužiačok takpovediac nechápalo a mysleli si, že sa vzdávam svojich snov. Lenže cez pocit, že je niečo nesprávne nejde vlak. Ak mám ten pocit, nepohnem sa z miesta.

A teraz? Oficiálne nezamestnaná, no zároveň pracujem na plnení svojich snov. Ráno vstávam, robím si kávu a keď cítim tu správnu energiu na písanie, sadám si k počítaču, píšem, upravujem, čítam to po sebe. Baví ma to, napĺňa ma to. Zrazu som si uvedomila, že sen byť spisovateľkou som mala už odvtedy, čo som začala tak vážnejšie písať. Ale bol akoby schovaný za tými ostatnými. Viete, raz som si na prebale jednej knihy od Mirky Varáčkovej prečítala krátky text o nej a bolo tam niečo v zmysle, že vyprevadí svoju rodinu do práce a do školy a píše, ponára sa do sveta fantázie. A mne to prišlo tak krásne a to pravé.

Netvrdím, že si myslím, že okamžite budem mať úspech, že to bude bestseller. Ale mne ide o to, že budem písať. Že to považujem za správnu vec. A keď cítite ten správny pocit, tak to tak musí byť. Toto vás proste neoklame. Ja písanie milujem. Je to môj zmysel života. Vďaka tomu žijem, dýcham, cítim a som schopná sa preniesť cez veľa vecí vďaka písaniu.

Úprimne vám poviem, že pokiaľ by som nemala písanie, nemám v živote vôbec nič. Nemala by som svoj únik od reality. Bola by som len ja a moje problémy, ktoré by som nevedela inak zvládať. Ani si neviete predstaviť koľko krát mi pomohlo, keď som napísala báseň. Koľko krát mi pomohlo, keď som sa ponorila do svojho sveta v poviedke či novele, ktorú píšem.

Bez písania by bola moja existencia osamelá, nezmyselná a zbytočná.
Ale s ním nie je.
Preto je to moje vysnené povolanie.
Ak chápete čo tým myslím.

A aká je vaša vysnená práca?

Literárny denník: Ako pokračujem v písaní?

Keďže sa na tomto blogu zaoberám viac písaním ako na tom starom, rozhodla som sa urobiť si tu občasný literárny denník – čiže budete môcť nahliadnuť do môjho “writing progress” – procesu písania knihy. Zároveň sa tu s vami podelím o nejaké nápady, napíšem niečo o tom, ako sa mi v tom darí, na čom všetkom budem ešte pracovať a čo plánujem.

Pokiaľ ste sledovali môj starý blog, možno už viete, že od minulého leta pracujem na prerábke jednej z mojich starých poviedok na “knihu”. Alebo skôr som to chcela najprv prerobiť na knihu. Pracujem na tom síce od minulého leta, no intenzívnejšie na tom makám až od tohto roka, pretože som maturovala a vtedy človek na písanie sotva pomyslí. Potom mi však došlo, že pokiaľ nechcem pozmeniť príbeh, zápletku a aj niečo iné, bude z toho skôr novela. S týmto zistením som sa podelila s mojimi priateľmi na Facebooku a vďaka nápadom dvoch z nich som začala uvažovať nad tým, ako to vlastne spravím a čo z toho teda bude.

A dnes som dostala nápad. Spracujem to do takej zbierky troch noviel. Prvá novela bude táto – ktorú som vám teraz spomenula (nemám názov – poviedka sa volala Denník anjela smrti, no názov by bolo treba zmeniť). A na ďalších dvoch budem pracovať. Nuž, táto prvá novelka je už takmer dokončená, dnes som na tom pracovala. Aj zajtra budem, nech mám jedno za sebou. Myslím, že to bude lepšie ako poviedka z blogu, no je čo opravovať. Myslím si však, že na opravy bude ešte času dosť, pretože ešte musím pracovať na ďalších dvoch novelách.

A čo ďalšie dve novely? Pri jednej z nich som sa zas inšpirovala svojou staršou, kratšou poviedkou. Vtedy mi niekoľko čitateľov písalo, že by si to zaslúžilo pokračovanie a tak som sa toho momentálne chytila a po dopísaní prvej ma čaká rozpracovanie sveta, postáv, určím si začiatok a koniec. Vždy to tak robím pri písaní prózy – určím si začiatok a koniec a snažím sa tam doviesť postavy, no riadim sa aj náhlymi nápadmi, pretože tie bývajú často najlepšie. Tretia bude tiež z takého fantasy súdka. Mám nápady na pár rozsiahlejších vecí z takého “zo života” žánru, no chcem tú zbierku formovať do fantasy. Bude to taká zbierka, ktorú si môžete čítať v noci pri baterke pod prikrývkou. 🙂

Takže takto vyzerá môj plán na dokončenie nasledujúcej knihy. Aspoň si moji budúci čitatelia budú môcť otestovať môj štýl písania prózy najprv na niečom menšom a potom vybafnem s nejakou komplexnou knihou.

Dnes mi to s tým písaním ale šlo fakt dobre. Oproti nedeli, keď som napísala sotva jednu stranu, dnes som napísala takých šesť – sedem. Niekedy som skrátka schopná napísať málo, inokedy na jeden záťah napíšem aj dvadsať strán. A často sa mi stáva, že nepíšem dva – tri týždne a potom na jeden deň napíšem strašne veľa, že som zo seba neskutočne prekvapená. Po dnešku mi zostáva doplniť nejaké tri kapitoly plus epilóg a prvá novela bude hotová. S vytváraním svetu pre ďalšiu bude veľa práce, no cítim, že to je správne rozhodnutie a správny nápad.

Ak píšete: ako sa vám darí v písaní? Čo máte rozpísané? Píšete prózu či poéziu? Komentujte, som zvedavá ako to majú ďalší literárne naladení ľudkovia. 🙂