Výkec o vnútornom rozpoložení

18740122_1898171420403725_2032872648560711256_nCítim sa zvláštne. Sama vôbec neviem ten pocit (alebo pocity?) identifikovať. Chcela som pôvodne písať o tom, že nechcem deti a že by som bola zlá matka, ale tak nejako mám chuť písať zase taký výkec.

Tie depresie v pravom zmysle slova sa mi asi vyhýbajú, ale neviem ako nazvať tie nálady, ktoré sa prejavia väčšinou večer a niekedy aj cez deň. Sú to pocity osamelosti, bezcennosti, nezmyselnosti, beznádeje a totálnej prázdnoty. A viem, že asi tak by sa dala identifikovať aj depresia, ale je to akési iné ako predtým. V podstate cez deň pendlujem medzi celkom dobrou náladou a týmto stavom. Myslím si však že “nové” antidepresíva spravili svoje a je to lepšie, ale tieto stavy veľmi príjemné nie sú. Občas ma dokonca pochytí aj chuť sa porezať, ale úspešne ju zaháňam. Buď sa začnem hrať s tabletom (to je moja nová zábavka, keďže je nový…), alebo proste niečo robím. A najlepšie je, keď idem spať. Držím sa už od februára tak to predsa nepokafrem kvôli pár nepríjemným stavom. No nie?

Teraz mi všetko pripadá tak stereotypné a nudné, nebaví ma nič. Dnes som písala, splnila som si svoj denný limit a bola som so sebou spokojná. Ale inak je to nanič. Napriek tomu, že mi robí radosť byť vo svojej novej izbe, tak cítim, že by som rada “vzlietla” no nemôžem. Akoby som bola spútaná v stereotype. Každá činnosť mi pripadá nezmyselná a hoci mám aj tú dobrú náladu, tak proste nevidím v ničom zmysel. Som zvyknutá na takéto pocity v stave depresie, ale teraz to nechápem.

Zabíja ma to tu. Poverila som mamku aby zavolala psychologičke do Skalice, ktorá mi predtým povedala, že má plno. Pretože mamka mi povedala, že by som to mala skúsiť znovu a vysvetliť jej, že vzhľadom na môj hendikep je pre mňa vhodnejšie cestovať do SI ako do SE. Lenže to je už priveľmi zložité a ja by som to zas nejako pokašľala. Poznám sa. Tak uvidíme.

Chcem nejakú zmenu, uvažovala som nad tým, že si nechám ostrihať vlasy po plecia. Každý ma však zas odhovára. Vraj mi krátke vlasy nepristanú. Tak vôbec neviem, ale chcem nejakú zmenu.

Už dlho plánujem, že sa pôjdem prejsť do lesa a k rieke. Ale nakoniec som to stále odkladala a teraz má zas pršať. Tak neviem.

Snažím sa venovať projektu. Aj písaniu. Ale hoci sa prebúdzam v celkom normálnej nálade, absolútne nemám chuť vyliezť z postele. Celý deň mi pripadá nezmyselný a nudný.

Už tri noci sa mi stalo, že som sa prebrala a rozplakala som sa, hoci som absolútne nevedela prečo. Nechápem to, čo sa vo mne vlastne deje.

Tak sa majte zatiaľ krásne.

Vaša dobre naladená a zároveň prázdna, Elizabeth

Báseň: Osamelosť

pexels-photo-259670Dnes vám prinášam niečo z mojej tvorby. Asi ma kríza pomaličky opúšťa (teda prózu som ešte neskúšala, ale napísala som dve básne, takže už sa to hádam zlepšuje). Dobre, nebudem obviňovať antidepresíva, zrejme to bol len obyčajný blok ako každý iný, ktorý občas postihne každého. Posledné večery sa však nesú v duchu osamelosti a splínu, takže večery trávim pomerne depresívne… Ale tak aspoň tú väčšinu dňa som celkom v pohode, i keď výkyvy nálad sa mi nevyhli, hoci sú už trochu miernejšie, než pri Fevarine (starých antidepresívach).

Ale presuňme sa k básni. Túto som napísala práve včera pri tom splíne. Je z nej cítiť pochmúrnosť, ale páči sa mi to. Je to môj klasický štýl. A navyše konečne tu môžem založiť rubriku s básničkami. Je to jedna z tých kratších, ale povie mnoho a to stačí. Som šťastná, že som to bola schopná napísať. Konečne. A mimochodom, plánujem akurát novú knihu, ktorá sa bude volať Fialka. Viac info napíšem v novom článku. Neskôr.

Teraz si už užite báseň. 🙂 A ak ste osamelí tak ako ja, tak vám držím palce, aby ste to vydržali…

:::::::::::::::::::::::::::::

Osamelosť

Som rozsypaná
v temnotách svojej duše
a počúvam škodoradostný
chichot vrán.
Túžim vzlietnuť s nimi,
no miesto toho
s bolesťou v hrudi
na kolená padám...

Objíma ma
osamelosť
svojimi chladnými dlaňami
tak majetnícky položenými
na mojich trasúcich sa pleciach.

Vrany naposledy zakrákali
a do šera ozval sa len
môj neutíchajúci plač.

Asi vysadím antidepresíva

pexels-photo-460566To, že mám tvorivú krízu, som spomínala už v predminulom článku. Všimla som si, že sa moja kríza začala pár týždňov po tom, ako som začala brať nové antidepresíva, ktoré mi predpísala psychiatrička začiatkom augusta. Najprv som sa z tejto zmeny fakt potešila, ale teraz neviem. Myslím, že pomáhajú, pretože sa fakt cítim lepšie, ba dokonca skvelo, ale tá kríza…

Postavilo ma to pred zásadnú otázku: som ochotná obetovať dobrú náladu a život bez depresie kvôli písaniu? Momentálne sa najviac asi prikláňam k tej kladnej odpovedi i keď nepopieram, že by mi tieto dobré časy chýbali. Ale ja bez písania žiť nebudem. To radšej skočím z balkóna. Vážne.

Aj krstná mi potvrdila, že antidepresíva môžu ničiť kreativitu. A napriek tomu, že mi asi zaberajú, nemôžem byť bez písania. Chcem pracovať na knihe, na zbierke, ale proste to nejde a strašne ma to frustruje. Som ochotná obetovať dobrú náladu. A keď bude najhoršie, budem to musieť vydržať a inšpirovať s tým a písať. Asi len tak prežijem.

Neviem teraz však čo mám robiť. Povedať psychiatričke, čo je vo veci, alebo na to kašlať. Ale potom by som jedine musela predstierať, že som v pohode, pretože inak by mi mohla predpísať ešte silnejšie lieky prípadne ma poslať do PL v Pezinku ako to chcela urobiť minule a tam ja ísť nechcem.

Takže asi lieky vysadím a budem prestierať a mlčať. Nechcem ďalšie lieky. Iba antipsychotiká si nechám, pretože bez nich už nezaspím a je to záruka toho, že sa mi vyhnú nočné mory. Ak tú krízu nespôsobujú ony. To by bola iná vec.

Nebudem žiť bez písania. A ak to s týmito liekmi nejde, tak ich vysadím a hotovo. Viem, že toto je taký kratší článok. ale chcela som to napísať a trochu nad tým pouvažovať. Zhrnula som si pre a proti a z tých pre najviac kričí to, že sa obnoví moja kreativita a budem môcť písať. A to hovorí za všetko. Budem mať depresie, ale budem to musieť vydržať, ale s písaním to hádam pôjde.

Obetujem dobrú náladu kvôli písaniu.

Večerný splín ambivalentného introverta

pexels-photo-415484Cítim osamelosť. Nie som v depresii, do toho mám ďaleko, ale som trochu smutná z toho, že nemôžem písať. Osamelosť opäť zaznela v mojej duši a nemôžem ju odtiaľ dostať. Ale to je teraz jedno. Dnes chcem písať o tom, že vôbec neviem… teraz som sa zamyslela a nenapadajú mi slová, ktoré by som mohla použiť. Vôbec neviem čo robiť. Som tak rozpoltená, že neviem, ktorým smerom sa vydať.

Nedávno som tu písala, že momentálne nikoho nechcem, že nebudem hľadať, že na to kašlem. A je to asi pravda. Alebo… ja neviem. Neviem sa v sebe absolútne vyznať. Som dva protiklady v jednom a tie dva sa neustále medzi sebou hádajú. Chcela by som niekoho. Som osamelá. No na druhú stranu to prináša kopec problémov a trápenia. Alebo som už tak sebadeštruktívna, že sa chcem trápiť?

Myslím si však, že ak zostanem takáto, nikdy ma nik nebude chcieť. Sebaláska mi chýba. Väčšina toho, čo by mala tvoriť sebaláska, tvorí sebanenávisť a podceňovanie a pochybovanie a… negativizmus. A potom je tu ten protiklad – pozitívne myslenie, troška tej sebalásky a optimizmu. Neviem čo som skutočne ja, alebo či obe časti sú mnou. Ale som strašne zúfalá z toho, že sa zároveň túžim zmeniť a zároveň v tom nevidím absolútne žiadny zmysel, pretože je to proste zbytočné, alebo mi to zas až tak nevadí.

Problém je, že druhým to vadí, to, že som tučná. Vidím to. Cítim to. A ja viem, že ak sa rozhodnem s tým niečo robiť, tak by som to mala robiť kvôli sebe, ale ako sa mám presvedčiť, že to je správne? Ako vytrvať? Začnem často s plnými nádejami a chuťou a skončím s tým, že to aj tak nemá žiadny zmysel. To je tá vec, ktorú by so na sebe chcela zmeniť. Ten negativizmus je asi mojou súčasťou a to sa vo mne s pozitivizmom biť asi do konca môjho života. Je to zrejme tá… väčšia časť. Myslím.

Ale viem, že stokilového slona nikto chcieť nikdy nebude. Ja chcem aby ma mal niekto rád. Potrebujem priateľov, pretože žiadnych reálnych nemám. Potrebujem niekoho, kto mi dá pocítiť, že ma má rád takú aká som a… že so mnou vydrží všetko. Túžim sa zmeniť a dokázať ľuďom, že to dokážem a že som silná. Chcem to dokázať, aj keď asi veľmi silná nie som. To je to – chcem sa zmeniť kvôli druhým a nie kvôli sebe. Vadí mi to aká som, ale necítim, že to má nejaký zmysel. Občas mi to dokonca ani neprekáža. Otázky o zmysle nejakej činnosti ma trápia každý deň. A to nemusím mať ani depresiu. Mám problém s každodennou hygienou, pretože ak nikam nejdem, nevidím zmysel aj v takejto veci.

Chcem sa zmeniť… alebo nie?

Neviem. Neviem nič.

Dokáže vôbec človek mať rád niekoho len podľa duševných vlastností a nevšímať si jeho vzhľad? Asi ťažko. Čo mám teda so sebou robiť? Nemôžem to vydržať. To neustále hľadanie odpovede v ktorej by som si bola istá.

Teraz si nie som istá ničím. Ani tým, kto vlastne som.

Kým nájdem správnu odpoveď v ktorej si budem istá, bude zo mňa práchnivejúca kostra v hlbinách zeme v drevenej rakve. Dovtedy… dovtedy zostanem sama a len s tichou závisťou pozorovať páry vodiace sa za ruky. Chcem niekoho vo svojej blízkosti ale pochybujem, že bude niekto akceptovať to, aká som, či už sa týka môjho negativizmu či vzhľadu. A ak by sa zdanlivo niekto našiel tak aj tak odíde tak, ako všetci ostatní.

Chcem veriť, že raz sa stane zázrak a niekto taký, kto by ma akceptoval i s tým, že neviem, či sa chcem zmeniť, ale čoraz viac vo mne hlodá pocit, že sa to nikdy nestane.

Oh, toto bol veru zvláštny článok. Potrebovala som sa proste vypísať… z takého večerného splínu. Dúfam, že to neprerastie v depresiu. Ale vlastne… to by mohlo pomôcť k zažehnaniu tvorivej krízy. Vidíte? Ani v tomto neviem čo chcem.

Totálna tvorivá kríza

pexels-photoUž vyše mesiaca nedokážem napísať ani čiarku. Pokúsila som sa o jednu krátku básničku a skončila roztrhaná v koši. Nedávalo to zmysel, bolo to akoby ste škrabali nechtom o tabuľu. Proste hrôza. Tisíckrát som otvárala word s knihou a zbierkou poézie v próze, ktorá je inšpirovaná duševným umieraním. Pozorovala som blikajúci kurzor a v hlave som mala absolútne prázdno. Ani ťuk!

Každý deň otváram súbor s knihou s pracovným názvom “Strom spomienok”, čítam to, čo som napísala a nedáva mi to absolútny zmysel. Pripadá mi to tak hlúpe a nezmyselné, že som mala sto chutí to zmazať. “Umierania” som sa ani nedotkla. To, čo som si prečítala sa mi páčilo narozdiel od spomínanej knihy, ale nedokážem nič ďalšie napísať.

Cítim sa až zúfalo. Hľadám príčinu tohto totálneho výpadku. Kedysi som sa bola schopná aspoň inšpirovať tým prázdnom. Teraz… teraz nie som schopná ani to. Strašne ma to frustruje. Ale neskutočne. Moja tvorivosť si asi vzala dovolenku, alebo neviem čo. Mala som už strašne veľa kríz, ale nikdy som nebola tak prázdna ako teraz. Zapnem počítač, word a v hlave sa mi ozve len akési šumenie ako keď neviete naladiť rádio. To myslím len obrazne, ale asi tak nejako by sa to dalo opísať. Nemám žiadne nápady. A tak sa stráca aj chuť písať.

Skúsila som začať s niečím novým, vytiahnuť starší nápad a začať, ale absolútne som nemala nápady ako začať. Čoraz častejšie sa zamýšľam, či môžu antidepresíva ničiť kreativitu. Pretože moja kríza začala pár týždňov po tom, ako som začala brať tie nové antidepresíva.

Neviem či to môže byť tým, ale začína ma to fakt zožierať. Leto už je preč a v týchto chvíľach za normálnych okolností už začínam znovu pracovať na tom, čo som mala rozrobené, proste normálne začínam písať. Ale teraz? Nič. Ani len písmenko. Aspoň že som schopná písať sem.

Som z toho dosť smutná. Otázka je, že ak by to skutočne spôsobovali antidepresíva, či by som bola ochotná obetovať dobrú náladu kvôli písaniu. Neviem, čo mám robiť. Viem, že netreba tlačiť na pílu a vytrvať, ale strašne ma to frustruje. Nemám momentálne žiadnu náplň svojho života. Som absolútne prázdna.

Raz by som chcela dokončiť “Umieranie”, ale je otázne, či to dokončím, keď budem takáto. A to isté platí o zvyšku mojej tvorby. Snažím sa myslieť pozitívne a veriť, že to prejde, ale tá možnosť, že AD môžu ničiť moju kreativitu mi stále behá v hlave…

Zažili ste aj vy niekedy takúto tvorivú krízu?

Ako ide život… + fotky novej izby

Počúvam si tu Linkin Park, mám v sebe trošku smútku, kopec zúrivosti a hnevu a zároveň mám celkom dobrú náladu. Tak si vyberte. 😀 Vrie vo mne krv, ale snažím sa to nejako predýchať a tak sa celý deň venujem práci. Konečne som sa pustila do vecí týkajúcich sa projektu Podporujme slovenských autorov. Povedala som si, že je na čase niečo s tým robiť, pretože by bola sakra škoda, keby projekt zanikol. Myslím, že to bola celkom dobrá myšlienka a tak by mi za tým bolo smutno. Spamätala som sa aj vďaka správy od mojej vydavateľky. Týmto jej ďakujem.

Plánujem sa vrhnúť aj do písania knihy a napísať vám o tom niečo. V poslednej dobe som na to nemala vôbec čas ani chuť. Lúčila som sa s pätnásť rokov starým nábytkom v mojej izbe a zároveň som tŕpla aby skladanie nového nábytku šlo pekne ako po masle. Takže trochu smútku i stresu dokopy.

Teraz si však sedím vo svojej novučičkej a krásnej izbe (ešte aj susedky prišli pozrieť a veľmi sa im páči – to viete dedina… 🙂 ). Samozrejme mám pre vás aj pár fotiek. 🙂

Vyzerá to parádne, som strašne rada, že to vyšlo. Začiatok tohto týždňa nebol veľmi prívetivý, ale zase mi doviezli poslednú vec – posteľ a tak som sa mala aspoň z čoho tešiť. Posteľ je tak skvelá, že som v stredu vstávala až o pol druhej poobede. 😀 Vôbec som nemala náladu vstať.

Najviac sa teším z knižnice a písacieho stolu. Môj predošlý písací stôl bol extrémne malý, takže sa tam sotva vtesnal môj krásny červený Asus a tlačiareň a už som nemala vôbec miesto na písanie či kreslenie. Teraz mám toľko miesta, že neviem čo s ním. 😀 A v knižnici tiež. Knihy mám zoradené podľa žánru. Takisto sa pokúšam zažehnať čitateľskú krízu. Kúpila som si knihu Margaret Raven od Barbory Šedíkovej a začala som ju čítať (zatiaľ je to super), takže dúfam, že aj kríza pôjde do čerta. 🙂

Musím nejako prehlušiť tú zúrivosť. Mám chuť kričať ako o život. Ísť tak niekde strašne ďaleko a vyrevať tam všetko čo by som najradšej niekomu napísala. Takto to môžem jedine dusiť v sebe a napísať do denníku. Mám také nervy, že by som najradšej niečo rozbila. Vie to naštvať, keď niekto, kto o vás nevie absolútne nič, začne tvrdiť, že ja neviem absolútne nič o živote. A ostatné veci, ktoré ma včera večer vytočili tak, že som nemohla ani zaspať.

Ale to je jedno. Viete čo? Momentálne kašlem na všetkých chlapov, zostanem sama, nebudem tlačiť na pílu, keď to má prísť, tak to príde, momentálne je moja priorita projekt, blog a kniha. Zostávam sama a myslím, že tak mi je aj tak najlepšie. A pocity osamelosti proste nejako zaženiem a hotovo.

Už len hypnotizujem hodiny kým príde mamina z práce, aby som jej mohla všetko vyrozprávať, pretože ona je jediný človek, ktorému môžem povedať fakt všetko. Najlepší človek pod slnkom.

A čo som ešte chcela…? Teraz mi to nenapadne. 😀 No nič, majte sa krásne a nenechajte sa nikým vytočiť tak ako ja. 🙂 Pekný sviatočný deň!

Vaša momentálne zúrivá, trochu smutná a zároveň v pohode, Elizabeth.

Som zlomená. Vrátim sa na zoznamku? (upravené)

Len pred týždňom som sem písala o tom, ako sa roztápam pri dopisovaní s pánom Y. A dnes som pre vás mala nachystaný článok o tom, ako dokážeme počas života upustiť od svojich ideálov. Dnes však nemám náladu na iné úvahy. Dnes sa chcem len vypísať, pretože pociťujem dosť veľkú bolesť.

Do pána Y. som sa asi zamilovala. Začala som to pociťovať už v piatok. Cítila som sa tak zvláštne, tak ako som sa cítila už predtým, keď som sa zamilovala. Viem, že si väčšina z vás pomyslí, že som sa zamilovala akosi prirýchlo, ale ja som jednoducho taká. Priveľmi rýchlo som sa zamilovala aj do pána G. aj do pána D. Včera som zistila, že to mám asi po ocinovi. Povedal mi: “To prejde. Daj si pivo.” A musela som sa zasmiať. Ja som si myslela, že som sa za tie roky už nejako poučila a už sa nebudem schopná bezhlavo zamilovať. Ale človek sa asi nikdy nepoučí čo sa týka lásky. Opäť si nadávam, že som naivná a hlúpa.

Najprv bol tak milý a už som si skutočne myslela, že som našla niekoho, kto ma bude akceptovať a komu sa budem páčiť, bude ma mať rád. Opäť sa moja intuícia sekla. A poriadne. Pánu Y. som sa snažila pomáhať v ťažkom období, snažila som sa ho počúvať a dať mu pocítiť, že som tu pre neho. Že niekto je na tej druhej strane a počúva. Iba to som chcela a snažila sa.

Dostala som za to vyhodenie z priateľov a nedostala som absolútne žiadne vysvetlenie prečo sme sa odlúčili. Strašne ma to zlomilo, pretože ja som predsa nič neurobila. Len som sa snažila pomôcť. Alebo to je kvôli tomu aká som? Že mám hendikep a psychické problémy? Že som sa dvakrát pokúsila o samovraždu? Keby mi to bol schopný aspoň na rovinu napísať. Bolelo by to, iste, ale takto to bolí ešte viac, pretože neviem dôvod toho náhleho odlúčenia práve vtedy, keď s ním chcem komunikovať a spoznať ho viac a viac.

Mám pocit, že je to aj trochu neslušné takto sa zachovať. Strašne ma to mrzí. Viem, že je v ťažkej situácii, ale ja za to nemôžem, Ja som sa snažila byť oporou. Tak prečo toto? Momentálne mi fakt chýbajú jeho slová.

Som zlomená. A poriadne. Bolí ma to.

Mamka povedala že klin sa klinom vybíja a mala by som sa na zoznamku prihlásiť znovu. Ale neviem či o to vôbec stojím. Bude pre mňa sakra ťažké prestať zbožňovať pána Y. A mám si dopisovať s ďalším, znovu sa zamilovať a skončiť takto. Som fakt strašne naivná. Potrebujem aby ma niekto poriadne prefackal. Asi by som si zaslúžila.

Neviem, či sa chcem vrátiť na zoznamku. Neviem či chcem ale zostať sama. Na jednu stranu je to fajn, pretože nemáte takéto problémy, nemá vás kto sklamať. Ale mám skutočne zostať celý život sama ako prst? Bez kamarátok, bez priateľa… Rodičia pri mne nebudú večne. Som dnes úplne bez nálady.

Som však presvedčená o tom, že ak sa pán Y. o nejaký čas znovu ozve, zase budem zbláznená ako psík do novej hračky. Ak sa teda ozve…

A teraz? Každých desať minút kontrolujem facebook, či mi nepísal na moju stránku ako autorky. A stále nič. Zostalo mi len slovíčko “Zobrazené”, polámané srdce a oči pre plač.

Ak to má byť za to, že som bola oporou, či za to, že som taká, aká som, tak…

.. asi pekne ďakujem.

EDIT: Nakoniec sme si všetko vysvetlili a všetko dobre dopadlo. Mám opäť skvelú náladu a opäť si píšeme. 🙂 Znovu som sa presvedčila o tom, že nič sa neje za horúca. 🙂

Žeby zoznamka mala nejaký úspech? – alebo – roztápala som sa

Od prvého prihlásenia na zoznamku ubehlo zhruba päť mesiacov. Články o zoznamke, ktoré som písala ešte na starý blog nájdete TU a TU. Ale ak sa vám nechce rozklikávať oba články, zhrniem to pre vás. Začiatkom mája tohto roku som sa prihlásila na jednu nemenovanú zoznamku. Než som tak urobila, potrebovala som vedieť názor mojej mamky. Odobrila to. Spýtala som sa aj ocka, ten nebol proti (a ja som sa ničoho nebála, pretože viem, že ak by mi niekto ublížil, ocko by zakročil) a spýtala som sa aj našej veľmi dobrej známej. Všetci s radosťou súhlasili a myslím, že si aj vydýchli, že som sa ja, človek, ktorý od posledného zaľúbenia (rok 2013) nikdy nikoho viac nechcel a zatracoval všetky vzťahy čo sa týka lásky., rozhodla niečo podniknúť. Popierala som, že sa niekedy znovu zaľúbim. A nie že by som bola práve zaľúbená.

Prihlásila som sa na zoznamku a začala si dopisovať s tromi chlapcami (ehm, mala by som si zvyknúť na to, že už by som ich mala nazývať mužmi) a vkladala som do toho kopec nádejí. Tak som si pomyslela na film Láska cez internet (nie že by som holdovala takémuto žánru filmov, ale proste som ho kedysi videla tak som si na to pomyslela) a hoci som vedela, že film nemôže byť realitou, páči sa mi dopisovanie si s niekým. Je to pre mňa lepšie ako s niekým sa skutočne stretnúť a čeliť tomu, že sa ma zľakne a utečie za hory, za doly. Začala som si dopisovať s pánom X. Začala som si robiť nádeje, že by to mohol byť pre mňa niekto, kto by ma možno mohol mať rád. Nedopadlo to tak, ako som si myslela. On sa zrejme zamiloval do inej a ja som zostala opäť sama. S pánom Z. to skončilo ešte skôr než stihnete povedať bodka.

A teraz sa presúvame k pánu Y. Toho som najprv asi nie pekne odmietla. Mrzelo ma to, ale bolo to pre mňa prirýchlo na to, aby mi napísal, že ma miluje. Asi som mu istým spôsobom ublížila. Neviem, necítila som sa príliš dobre, keď sme si písali. Nemyslím to v žiadnom prípade ako nejakú urážku, alebo čo, ale cítila som sa zvláštne. Mamina mi povedala niečo v zmysle: “Najprv sa sťažuješ, že ti nik nepíše a potom odháňaš niekoho, kto ti píše…” Pookriala som. Našu konverzáciu sme obnovili. Ja som už prestala byť úplne chladná a odpisovala som normálne. Ešte vždy neviem, či sa mi to páči, že si s pánom Y. dopisujem, ale…

Je tak milý. Roztápala som sa. Absolútne. Obdivuje ma, rád si so mnou píše a hovorí mi Elizabeth. Nevadí mu môj vzhľad. Aspoň zatiaľ. Napriek tomu, že som sa neskutočne roztápala, trápia ma obavy. Čo ak to je nejaký psychotik (v tom prípade by sme sa k sebe celkom hodili. 😀 A nemyslím to ako urážku, ale človek nikdy nevie)? A zároveň si hovorím, že sa nesmiem len tak roztopiť a byť naivná.

Musím si udržať kus chladu, pretože sa ľahko môže stať, že skončím tam, kde som bola predtým – zničená láskou, zatrpknutá tak ako kedysi a plná nenávisti. A to nechcem, hoci sklamanie v láske sa dá krásne využiť v tvorbe. Ale na druhú stranu si myslím, že takých výtvorov je na svete priveľa. Trochu sa bojím, že keď si to prečíta, tak ho to sklame, ale ja som cítila, že to musím napísať. Toto je môj blog a chcem sa s vami podeliť o čriepky svojho života. Súkromie si treba strážiť, ale dobre som si rozmyslela, či o tomto písať, alebo nie.

Napriek mojim obavám som sa skutočne roztopila a veľmi mi to lichotilo. Bojím sa otvoriť sa mu, bojím sa dôverovať a musím si zachovať kus chladu. Nechcem sa znovu sklamať. Nikdy človek nevie, a aj človek, ktorý sa navonok správa milo a lichotí mi, obdivuje ma, ma môže sklamať. A toho sa bojím. Nechcem si ho púšťať k telu viac než zvládnem zniesť.

Ale zatiaľ môžem tvrdiť, že pôsobí ako milý človek s ktorým si rada píšem, aj keď sa cítim trochu… zvláštne, keď si píšeme.

Kritika, pochybnosti a pokusy myslieť pozitívne

Hlásim sa zo svojho prechodného pracoviska v kuchyni. Moja izba je momentálne holá, pretože prišiel nábytok a pomaly sa všetko skladá… Ale nie o tom som chcela. Renovácii izby venujem článok zvlášť a môžete sa tešiť aj na zábery predtým a potom.

Momentálne sa vážne snažím myslieť zo všetkých síl pozitívne. Moje sebavedomie je na bode mrazu, to je jasná vec. A nie že by som kritiku znášala nejako veľmi zle, ale človeka to jednoducho zamrzí. Na druhú stranu si to cením, pretože ma to môže posunúť, ale v mojej chorej hlave sa okamžite vyroja pochybnosti, hlas mi hovorí, že som človek, ktorý nič nevie a nemal by vôbec nič robiť, pretože je naničhodník. A to ma zakope ešte o pár metrov hlbšie aj keď by to bez toho hlasu moje sebavedomie znieslo lepšie.

Pochybnosti. Ach tie pochybnosti. Som vôbec dobrá v písaní? Mám v tom pokračovať? Má to zmysel? Toľko amatérskych spisovateľov je okolo mňa a sú tak dobrí, sú to skutoční umelci. A čo som ja? Slon, ktorý nevie absolútne nič. Vitajte v mojej hlave.

Nevadí mi tá kritika a viem, že nemôžem hádzať flintu do žita, ale tie pochybnosti ma zničia. Sú mojou súčasťou celý život, neviem sa ich zbaviť, hoci by som veľmi, veľmi chcela. Jedna časť mojej osobnosti hovorí, že všetko zvládnem, že som dobrá, že uspejem, ale keď sa ozve hlas pochybností, tak som pochovaná totálne na úplnom dne a neviem sa vyhrabať.

Ako vravím, pochybnosti mám v sebe už od samého počiatku. Vždy tam číhajú a čakajú na to, kedy mi môžu naklásť do hlavy kopec negatívnych myšlienok. Potom sa vo mne začne všetko so všetkým hádať a nedokážem so sebou vydržať a najradšej by som si vystrelila mozog z hlavy (to berte s nadhľadom, OK?). Jedna polovica mňa kričí: “To dokážeš! Si dobrá!” a tá druhá sa hneď na to ozve: “Si nemožná, vykašli sa na to, aj tak nič nevieš!” A keď príde neúspech tak okamžite jedna polovica: “Je to okej, nabudúce to vyjde, pouč sa z chýb a choď ďalej.” A tá druhá zase: “Vidíš? Všetko si po*rala.”

A to stále dokola. Samé hádky a vojny vo vnútri mňa. Žiadna vyrovnanosť a rovnováha. A to by som celom potrebovala…

Nie že by som sa nechala zlomiť akoukoľvek kritikou, viem ju prijať, som s ňou okej, aj keď zamrzí. Ale mala by som nejako odstrániť tieto pochybnosti, pretože sa môže stať, že mi raz tak zašibe, že skončím so všetkým, čo ma baví. Pochybujem o tom, že som v písaní dobrá, ale to jediné mi v živote ostáva. Mám zrakový hendikep – ak by som sa rozhodla maľovať, nikdy to nebude tak dobré, pretože detaily jednoducho nevychytám. Nemôžem pracovať, nemala by som v živote to, čo by vypĺňalo čas. Bez toho, čo robím práve teraz, i keď v tom nie som dobrá, by môj život bol… ničím. To by som sa v tom prípade mohla fakt jedine odpraviť. Písanie je jediná vec, ktorá dáva môjmu životu zmysel. Nehovorím, že sa toho chcem vzdať, ale tieto moje pochybnosti ma raz zakopú. Len ako ich zastaviť?

Písanie k životu potrebujem. Nič iné neviem. Nemám okrem toho nijaký dôvod plahočiť sa životom. Písanie je môj život je to jediná vec, ktorú mám, nemám prácu. Mám písanie. Nenechám sa zlomiť kritikou ale chcem nájsť spôsob, ako prestať o sebe pochybovať. Názory i kritiku si vážim a verím, že ma to istým spôsobom posunie vpred. Ale bojím sa, že raz tie pochybnosti prerastú v skutočné pocity a že ma to privedie k zlým rozhodnutiam. Haha, v mojej hlave sa práve ozval hlas: “Alebo k tým správnym rozhodnutiam.”

Ach jaj.  To je na dlho toto. Aj tak mám stále pocit, že si nezaslúžim “škatuľku” (amatérska) spisovateľka. Mám pocit, že na to nie som dosť dobrá. Cítim sa len ako pózerka.

 

Vďačnosť je dôležitá

 

Odmalička som bola vedená k tomu, aby som bola vďačná aj za maličkosti, ktoré mi život prinesie. A to neznamená len poďakovať sa niekomu, keď vám pomôže, či podá niečo, čo potrebujete. To je samozrejmosť pre každého z nás a takých ľudí, ktorí nevedia povedať “prosím” či “ďakujem”, považujem za neslušných. Myslím, že toto by mala byť pre každého z nás samozrejmosť.

Chcem tu však písať o celkovej vďačnosti. Teoreticky by sme mali byť vďační za život, ktorý nám bol daný. Ale keďže to píšem z pohľadu človeka, ktorý sa dvakrát pokúsil o samovraždu, asi by to bolo vyslovene zvláštne. Neviem vám povedať, či som vôbec vďačná za život. Ale učím sa byť. Vážne. Ale ešte mi to poriadne nejde. K tomu však patrí byť vďačná za všetko, čo mi život prinesie. Aj to sa učím.

Za čo by som mohla byť vďačná a nie je to príjemné? Za to, že som prišla o psychické zdravie? Vyznie to zvláštne a aj to zvláštne asi je, ale istým spôsobom som za to vďačná, pretože inak by som zrejme nepísala, neblogovala a neuvedomila si, že bolesť posilňuje. Vážne. Nezistila by som, že mám tých najlepších rodičov – i keď majú svoje chyby a priznám sa, k ocinovi som nemala veľmi dobrý vzťah, ale zistila som, že ma má rád, i keď to nevie dať najavo. Vidím to každý deň, keď sa mi zmení nálada, že sa snaží urobiť všetko preto, aby som sa usmiala. Videla som to aj vtedy, keď som bola v tých najsilnejších depresiách. On je človek, ktorý by sa pre každého rozdal a aj keď náš vzťah nebol predtým tak dobrý ako s mamkou, mám ho nadovšetko rada a som vďačná, že ho mám. Rovnako ako za mamku, hoci náš vzťah bol vždy skvelý. Ak toto čítate, mami, oci, chcem aby ste vedeli, že mi na vás neskutočne záleží. Som za vás Bohu, či akejkoľvek inej sile, ktorá nad nami bdie, vďačná.

Och, vidím, že som sa trochu dosť opustila… Ale asi som to musela napísať presne takto ako to je. Učím sa byť vďačná aj za akúkoľvek maličkosť, ktorú mi život prinesie. V posledných dňoch som strašne vďačná za to, že sa vyplatilo to behanie po lekároch a úradoch a mám vlastný príjem. Som vďačná za nového červeného miláčika menom Asus, som vďačná za to, že som si konečne objednala tričko s citátom And so I kept living. Fotku hodím na instagram, takže to uvidíte. 🙂

Ešte som chcela dodať, že keď nevieme byť vďační za život, ktorý nám dali rodičia, mali by sme byť vďační aspoň za to, že ich máme. Nikdy nám v živote nebude nikto bližší ako rodičia. Myslím, že to musíme mať všetci na pamäti. A viem, že nie každý s rodičmi vychádza tak dobre ako ja, ale určite sa nájde v živote jedna vec, ktorú pre vás urobili a pomohli vám.

Momentálne som takisto nesmierne vďačná za to, že som v takom dobrom psychickom stave v akom som práve teraz. Zrejme to je aj vďaka vybavenému invalidnému dôchodku. Mala by som poslať Sociálnej poisťovni ďakovný list. 😀 Dokážem byť vďačná aj za niektoré okamihy, ktoré život priniesol. Napríklad včera, keď sme sedeli vonku pri poháriku červeného vína. Bolo mi tak príjemne, že som pocítila vďačnosť.

Buďme vďační za všetko, čo nám život prinesie, aj keď nevieme byť vďační za život. Každá vďačnosť, ktorú pocítime sa počíta a myslím, že nakoniec všetci poďakujeme aj za ten život, ktorý nám bol daný.

Musím priznať, že na môj večný pesimizmus je tento článok veľmi optimistický. Nuž aj také niekedy musia byť, nemôžem byť negatívna neustále. 🙂