Bola by som zlá matka – nechcem mať deti

pexels-photo-592940Už dlho mám v pláne písať o tom, že ako niektoré iné ženy, ani ja nechcem mať deti. Najprv som si myslela, že som asi z iného vesmíru, alebo čo, ale teraz čoraz častejšie zisťujem, že je nás viac. A to ma istým spôsobom utešuje.

Na jednu stranu som nezadaná a pravdepodobnosť toho, že budem mať nejaký normálny dlhodobý vzťah je asi mizivá. Na druhú stranu ak by sa stal nejaký zázrak a mala by som normálny vzťah tak… si proste vôbec neviem predstaviť, že JA, budem vychovávať dieťa, a vôbec že ho privediem na svet. Na TENTO svet. Keď sa teraz pozerám na to, aký je dnes svet strašný a padá pomaly do záhuby, tak by som nechcela priviesť dieťa na takéto miesto a nechať ho nech sa popasuje s tým, čo sme my všetci odovzdali ďalším generáciám. Či už sa to týka nenávisti vo svete, alebo rôznych katastrof, ktoré sú čim ďalej častejšie. To dieťa by muselo trpieť to, čo sme my ostatní nadrobili. A to nie je pekný odkaz ďalšej generácii.

Ale odhliadnuc od toho, už teraz viem, že by som nebola dobrá matka. Myslím, že niektoré ženy proste nemajú v osude byť matkami a vidno to podľa toho, keď sú práve takéto ženy matkami. Vidno to na tom, ako sú niektoré ženy schopné dieťa opustiť či dokonca niečo horšie. A ja cítim, že by som nebola dobrá matka. Dieťa by si so mnou mnoho vytrpelo. Asi by som ho postupne priviedla do šialenstva. Veď ja mám problém vydržať sama so sebou, tak ako by so mnou mohlo vydržať dieťa, ba či nakoniec partner. A ak by malo byť dieťa po mne, tak by to bola ďalšia katastrofa. 😀

Proste si to vôbec neviem predstaviť. Viem však, že od žien sa očakáva, že si založia rodinu, vydajú sa a budú mať deti. Ale ja to proste nechcem. Nehovorím, že časom by  sa to nemohlo zmeniť, ak by sa skutočne stal ten zázrak a mala by som nejaký dlhodobý a normálny vzťah, ale teraz som si istá tým, že deti nechcem. Vždy som mala isté predstavy o ideálnom živote s vlastnou rodinou, ale čím som staršia, tým viac som presvedčená o tom, že nič také sa mi nestane.

Navyše ja sa rozčúlim aj keď môj pes raz zašteká a čo by som preboha robila ak by mi dieťa začalo plakať? Nezvládla by som to. Ja tak všeobecne nemusím deti. Keď niekto príde s kočíkom a s malým dieťaťom, všetci sa rozplývajú a čičíkajú ho a ja stojím obďaleč a ignorujem. Ja na to proste nie som. A viem, že môžu mnohí tvrdiť, že som ešte mladá, ale proste necítim. že som ten správny človek na to, aby som niekedy mala a vychovávala dieťa.

A či už sa teda od žien očakáva, že budú rodiť deti a budú sa starať o svoju krásnu rodinku, tak ja som proste jedna z výnimiek. Chcem žiť slobodne, písať, venovať sa len tomu čo ma baví.

Mne bude v živote stačiť pes a moje knižné deti. Viac nepotrebujem.

Je pravda, že si možno chcem niekoho nájsť, ale to je všetko. Aspoň zatiaľ nechcem nič viac.

PS: Mimochodom, tie vlasy si ostrihám cez víkend, vykašľala som sa na ostatných, sú to predsa len moje vlasy. Ak neviete o čo ide, písala som o tom v minulom článku.

Zápisky z posledných dní…

20170824_141546-1Je leto. U mňa to znamená obdobie, kedy nerobím pomaly nič. Trochu ma to vie desiť, pretože mám strach, že tak pomaly prichádzam o všetko, čo som v zime nadobudla. Akoby to mohlo to teplo všetko odpariť. Neviem ako bude ďalej fungovať projekt. Nechcem sa uponáhľať a rušiť ho, či neviem čo. Ale potrebujem pauzu. Akosi ma to momentálne nenapĺňa tak ako to bolo na začiatku a desí ma to. Zase som sa zastavila u toho, že nechcem písať recenzie. Neviem to tak dobre ako mnohí ostatní knižní blogeri a neviem či chcem vlastne písať recenzie. Baví ma hovoriť o knihách, ale asi nie takto.

Takže projekt nechávam projektom, nech je teraz tak ako je a verím, že sa k nemu vrátim. Možno si pomyslíte, že som strašný človek a u ničoho poriadne dlho nevydržím. Ale máte pravdu. je to tak. Ale zas každý občas potrebuje od vecí pauzu.

Ale teraz k tým lepším veciam. Možno ste si už všimli, že už za mozaikaticha nie je napísané wordpress.com, ale iba com. Áno, konečne som si zaplatila vlastnú doménu! Teším sa z toho ako malé dieťa z hračky, ktorú dostalo pod vianočný stromček. A to všetko vďaka tomu, že som oficiálne invalidná dôchodkyňa. 😀 Keď to takto napíšem, znie to, akoby som bola šesťdesiatročná stará žena. Ale to je jedno. Mne to prinieslo hlavne nezávislosť a to, že si môžem dovoliť pár vecí, ktoré som predtým nemohla.

S tým súvisí aj to, že som natrafila na svojho nového miláčika (a nie, nie je to človek). Kúpila som si nový notebook, konečne. Je to červený Asus. Predtým som sa bála ako to budem vedieť s Win 10, pretože som predtým mávala len Win 7. Ale je to v poriadku, našla som sa v tom a nemám problém. Som nadmieru spokojná aj keď ho mám doma len pár dní. 🙂

Zamýšľam sa však aj nad tým, ako bude pokračovať môj YT kanál. Nemám tu teraz strihací program a neviem či chcem za nejaký platiť, či to bude mať vôbec význam. Možno si dám nakoniec pauzu aj od YT. Koniec-koncov aj tak sa mi nechce natáčať. A už vôbec nie strihať. To je môj večný problém.

Inak mám ale dobrú náladu, pretože plánujem tú prerábku izby a pomaličky sa môžem lúčiť so starým nábytkom a usporiadaním izby. Absolútne neviem, ako si to všetko usporiadam tak, aby som sa v tom vyznala. Ja mávam väčšinou vo všetkom neporiadok, ale ja sa v ňom akosi vyznám. Plánuje sa aj pár dní v Brezne a na to sa teším ešte o čosi viac.

Nedávno sa mi pokazil mobil a musel sa prehrať softvér a tak som prišla o zoznam nápadov na články, ktorý som tam mala uložený. Ale na pár vecí si pamätám, takže si to prepíšem znovu a dúfam, že mobil už bude v poriadku. Ja šikovná som chcela niečo, čo som si myslela, že pôjde jednoducho a nakoniec to tak jednoducho nešlo a vymazala som si aplikácie a úplne pomitvala telefón. Ale už funguje tak ako má. Na druhú stranu, ak by sa mi nepokazil, tak by som nezistila, že má poškodený systém.

A ešte čo sa týka blogu, na niektoré nápady si spomínam, takže ich aj zrealizujem a určite sa tu môžete tešiť na ďalšie články. Musím tiež aktualizovať ciele. A napadlo mi, že by som tu mohla písať každý mesiac také zhrnutie mesiaca, čo sa udialo, čo sa zmenilo a podobne.

Chcem, aby tento článok mal aspoň nejakú pointu, keď sú to také zápisy z posledných dní a z toho, čo sa v mojom živote momentálne deje. Tak môžem článok uzavrieť tým, že život je veľmi rozmanitý a nikdy nevieme, čo nám prinesie. Mne momentálne prináša to dobré a dúfam, že moja nálada takto vydrží ešte veľmi dlho. Lieky ma unavujú, ale hádam budú aspoň zaberať, keď bude treba.

Majte sa krásne zatiaľ. 🙂

 

Ufrnkla som nezamestnaným

Je to tak. Včera som sa bola odhlásiť z evidencie úradu práce. Priznali mi invalidný dôchodok z mladosti a tým pádom som mohla odísť z tejto skupiny. Neskutočne sa z toho teším, pretože mi nikdy nebolo bohvieako príjemné byť zaškatuľkovaná oficiálne ako nezamestnaná.

Ľudia si často pod nezamestnaným človekom predstavia nejakého flákača a to sa mi nepáči, nechcela som tam patriť. Prácu sa mi nedarilo nájsť, kvôli môjmu zdravotnému stavu a tak som skúsila šťastie s invalidným dôchodkom. Nakoniec sa všetko to behanie po lekároch a úradoch vyplatilo. Mám z toho veľkú radosť.

Plánujem v najbližšom čase prerobiť izbu. Mám to aj v cieľoch tak si to chcem splniť. Nie je totiž veľmi pravdepodobné, že by som sa niekedy teraz sťahovala z rodičovského domu, určite tu budem ešte veľmi dlho. A tak nech mám ten svoj priestor podľa svojich predstáv. Trávim tam najviac času tak nech to nejako vyzerá.

Plánujem ešte kopu vecí a konečne bude môj život o niečo pestrejší, pretože inak to bola len nuda. Budem konečne finančne nezávislá a sama budem rozhodovať o tom, čo si kúpiť a čo nie. Teším sa z toho.

Okrem toho ma trápi hrozná únava. Psychiatrička mi nedávno vymenila lieky, tak beriem teraz iné. A pekne sa mi po nich chce spať. Takmer tri dni som z väčšiny prespala. Navyše ma trápia veľmi živé sny po ktorých som absolútne dezorientovaná v čase a neviem, či ten sen bol snom, alebo realitou.

Začína mi ale trošku lepší život než doteraz. Bude to veľmi príjemná zmena a dúfam, že aj nálada vydrží na takej dobrej hladine ako je teraz. To je hlavné. Potrebujem byť v pohode. Potrebujem myslieť pozitívne a tešiť sa z toho čo momentálne mám. Som síce pomerne negatívny človek, ale mala by som sa naučiť byť pozitívna. A rozhodla som sa, že zavolám novej psychologičke. Volala som tam, ale nik mi nebral. Tak to skúsim znovu. Uvidíme, či mi to nejako prospeje.

Takisto som zvedavá, či nové lieky nejako zaberú. Trvá to viac ako dva týždne tak uvidíme. Snáď sa niečo zmení.

 

Problémy ambivalentného introverta

Už dávnejšie som písala Priznanie ambivalentného introverta a rozhodla som sa opäť niečo prihodiť. Som ambivalentný introvert, alebo sa hovorí aj ambivert, i keď ja mám radšej ten svoj “termín”. Čoraz častejšie si na sebe všímam, že som neskutočne rozporuplná. Raz túžim po spoločnosti, mám chuť vyjsť von, inokedy by som zaliezla do deky a nikdy v živote nevyliezla z postele. Tentokrát vám zhrniem pár problémov ambivalentného introverta.

Telefonovanie je des. Ja by som všade najradšej písala maily. To je tak jednoduché a skvelé. Baví ma písať maily. Ale telefonovanie nenávidím z celej duše. Všade za mňa musí telefonovať mamina, pretože ja sa toho strašne bojím a neznášam to. Ale musí raz prísť ten čas, že budem musieť vedieť telefonovať sama. Nedávno som mala generálku. Vždy som schopná strašne nadávať, keď niekam musím volať a nemôžem tam jednoducho poslať mail.

Túžba po neviditeľnosti ma máta každú chvíľu, keď vyjdem na ulicu v čisto introvertnej nálade. Vyzerá to asi takto: kráčam po chodníku, za mnou niekto tiež kráča. A v mojej hlave: “Musím si švihnúť, nech ma nedoženie. Nechce sa mi ponáhľať. Nech zabočí. Dobre teda, nech ide predo mňa, ale nech si ma nevšíma a nezdraví.” Človek prejde popri mne bez slova. “Fúúúúú, ďakujem ti Bože!” Alebo keď ide niekto známy: “Prosím nevšímaj si ma. Prosím nevšímaj si ma. Prosím nevšímaj si ma!” A ten druhý: “Ahoj!” A ja v hlave: “Doriti!” Namiesto toho sa milo usmejem a odzdravím. To je každodenná vec.

Nemám rada ľudí. To je fakt. Najmä ak je ich strašne veľa na malý priestor. Napríklad na stanici v Bratislave. Najradšej by som rozpažila ruky a išla pomedzi ľudí tak, aby sa ma nikto ani len letmo nedotkol a aby som odtiaľ vyšla živá a zdravá najmä so zdravým rozumom. Ak vôbec mám zdravý rozum.

S týmto súvisí aj to, že nerada púšťam ľudí sadnúť si k sebe v autobuse. Vždy si dám na vedľajšie miesto svoju tašku. Ak je autobus priveľmi plný, tak musím prekročiť svoje hranice a miesto uvoľniť, ale neznášam, keď si ku mne niekto sadne a lepí sa na mňa. Je to pre mňa strašný des.

Nikde vonku dlho nevydržím. Na chvíľu sa u mňa objaví extrovert a po hodine-dvoch túžim odísť preč a nikdy sa k ľuďom nevrátiť. Po istom čase ich proste začnem mať plné zuby a najradšej by som všetkých vyfackala za akýkoľvek zvuk, ktorý vypustia z úst. Akoby mi spoločnosť po istom čase začala vysávať moju energiu.

Naopak, keď som doma, rozprávam a neviem sa zastaviť. Hovorím všetko možné a som úplne uvoľnená. Som ako vymenená a len kecám. Samozrejme mám rada samotu a to, keď zaleziem do postele s knihou, ale doma som proste niekto iný. Ale stále som napriek tomu uzavretá do seba a netúžim veľmi vyliezť von. Taká tá túžba po spoločnosti sa u mňa prejaví raz-dva krát do mesiaca.

Som proste zvláštny tvor. Ambivalentný introvert. Proste ja.

Uvažovala som opäť nad vysokou školou

Nedávno mi ktosi nasadil do hlavy chrobáka. Od tej chvíle som intenzívne uvažovala nad tým, že by som si podala prihlášku na vysokú školu hneď, ako to bude možné. Od finančnej nezávislosti ma delí snáď len niekoľko dní, podľa toho, ako si švihnú na sociálnej poisťovni. Dalo by sa to. Mohla by som ísť študovať. Platila by som si všetko sama a s úspor by som vyžila.

Ale vždy som tvrdila a stále tvrdím, že mi vyhovuje aktuálny stav môjho života. Priznávam, občas sa nudím (ale to vyrieši práve finančná nezávislosť od rodičov), ale mám svoj vlastný režim a pracujem, keď mám chuť, robím projekt, videá na YT. Teším sa zo svojho života tak, ako je teraz. Nie, nie som bohvieako psychicky šťastná, ale som spokojná s tým, ako je to teraz.

Vždy som chcela ísť na vysokú školu. To nepopieram aj keď mojím najväčším snom bolo vždy zostať doma a písať naplno. Avšak kvôli môjmu zrakovému hendikepu to nemám jednoduché ako pre ostatných, zdravých ľudí. Musela by som byť integrovaná a musela by mi byť venovaná väčšia pozornosť než ostatným, pretože sama všetko nemôžem zvládnuť. Naučiť sa cestovať ďaleko. Uvažovala som totiž nad Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici. Cestu tam relatívne poznám, pretože je taká istá ako do Brezna. Ale čo v BB? Autubusy, trolejbusy. To všetko je pre mňa zložité, pretože nedovidím na číslo spoja.

A ešte k tomu som sa postavila pred asi najväčšiu a veľmi dôležitú otázku: Verím si vôbec natoľko, aby som šla študovať na vysokú školu? Pretože si myslím, že to, že som zmaturovala na samé jednotky bola skôr vec šťastia, ako toho, že som múdra. A to si myslím o celej strednej škole, ktorú som po prestupe na inú školu, absolvovala lepšie. Bolo to o šťastí. Nie som múdra.

Zvládla by som s mojou poničenou psychikou vôbec vysokú školu? Neviem. Stres mi nerobí dobre, neviem robiť pod tlakom a som vystresovaná z akejkoľvek maličkosti. Ako by som to zvládla?

Prevracala som túto vec dokola neustále. Nakoniec som sa rozhodla. Na vysokú školu raz pôjdem. Verím tomu. Ale nie teraz. Mám rada svoj život tak ako je aktuálne. Ťažko by som stíhala písať a viesť projekt a YT kanál, ak by som sa teraz rozhodla ísť na vysokú školu. Mám čas, celý život pred sebou, nemusím si školu robiť teraz. Aj keby som si ju urobila v tridsiatke, bolo by to okej. A ešte k tomu sa mi tu natíska otázka: malo by to vôbec zmysel, keď aj tak nebudem pracovať? Načo by som to robila? Kvôli titulu? Nie. Kvôli dobrému pocitu? Možno.

Zatiaľ to teda nechávam tak. Nezatracujem možnosť, že raz študovať pôjdem. Ale nie teraz. Teraz je všetko fajn a pokým nezlepším svoju psychiku, tak pochybujem o tom, že by som to vôbec zvládla. A pokým si nezačnem aspoň trochu viac veriť. V jedinej veci, v ktorej si aktuálne verím, je písanie. To milujem nadovšetko a nechcela by som sa ho vzdať a zmieriť sa s tým, že nebudem stíhať písať kvôli škole.

Takto, ako to je teraz je to fajn a nemienim to hneď tak meniť.

Moje ciele

Legenda

Zelené a prečiarknuté – splnené

Žlté: pracuje sa na tom

Zvyšok: uvidím/kašlem zatiaľ na to

Za cieľom v zátvorke kurzívou: poznámka

Ciele

  1. Prerobiť izbu (snáď čoskoro) Splnené v 2017
  2. Dať si kávu v Starbuckse (okej, viem ako to znie, ale proste ju chcem ochutnať) Splnené v 2017
  3. Presunúť blog na vlastnú doménu Splnené v 2017
  4. Kúpiť si celú sériu Harryho Pottera Splnené  v 2018
  5. Prečítať celú sériu Harryho Pottera – 3/7
  6. Ísť do Lednice
  7. Zažiť krst svojej knihy
  8. Vydať knihu v pevnej väzbe
  9. Ísť na dovolenku k moru
  10. Hrať divadlo
  11. Ísť do aquaparku
  12. Zažiť profesionálne foteniw
  13. Ísť na koncert Depeche Mode
  14. Ísť znovu do divadla
  15. Ísť na Bibliotéku Splnené v 2017
  16. Nerezať sa Splnené v 2017
  17. Kúpiť si plátno
  18. Maľovať
  19. Kresliť viac mandaly Splnené v 2018
  20. Zvládať stres normálne
  21. Variť
  22. Zohnať si Mizériu a 4 po polnoci od Kinga
  23. Prefarbiť si vlasy na inú farbu Splnené v 2018
  24. Kúpiť Lakymu hračku Splnené v 2017
  25. Nájsť si kamarátku Splnené v 2018
  26. Nemať nočné mory Splnené v 2017
  27. Prekonať všetky svoje strachy
  28. Kúpiť si znovu pečený čaj Splnené v 2018
  29. Nehrýzť si pery
  30. Prečítať za rok 80 kníh
  31. Dať si urobiť fotoknihu
  32. Nezmeniť na blogu pol roka dizajn
  33. Cestovať po rôznych miestach na Slovensku
  34. Dať si urobiť tričko s obľúbeným citátom (And so I kept living – len aby to vydržalo, že) Splnené v 2017
  35. Napísať divadelnú hru
  36. Napísať vtipnú poéziu
  37. Byť viac aktívna na blogu a sociálnych sieťach
  38. Písať viac poviedky
  39. Čítať viac v angličtin
  40. Dopísať Fialku
  41. Zostaviť ďalšiu zbierku básní
  42. Dopísať Medzi riadkami nie je len bielo Splnené v 2018
  43. Vydať Medzi riadkami nie je len bielo
  44. Napísať raz knihu pre deti.
  45. Vymyslieť originálny fantasy svet a napísať fantasy sériu v tomto svete.
  46. Presunúť projekt na vlastnú doménu Splnené v 2018
  47. Kúpiť si huňatú deku a vankúš na ozdobu Splnené v 2018
  48. Riešiť svoj fyzický zdravotný problém.
  49. Ísť do kina.
  50. Napísať knihu o blogerke.
  51. Stretnúť sa so svojou kamarátkou.
  52. Kúpiť si polaroid

To by bolo všetko. Časom sa budú ciele pridávať, ktovie.