Život je nevyspytateľný… (narodeninový výkec)

23319523_1970602256493974_952399495723203787_nPokračujem v mojej zabehnutej blogovej tradícií. Vždy na moje narodeniny píšem taký vykecávací článok o všetkom, čo sa za ten rok, ktorý ubehol, zmenilo. Nechcem to vynechať ani tento rok a na tomto blogu. Som si plne vedomá toho, že posledné tri roky tento článok píšem každý na inom blogu. 8. novembra minulého roku som sa z in-my-black-dreams sťahovala na blogspot. Bol síce fajn, ale ako sa zmenil môj život, aj ja som chcela byť konečne na vlastnom. Chcela som sa posunúť na ten najvyšší level, ktorý bol pre mňa vlastná doména. A musím s nadšením priznať, že Wodpress.com mi vyhovuje perfektne. Akurát sa furt neviem rozhodnúť akú šablónu si nechať. 😀 A to je pre mňa typické, ak sledujete aj moje staršie blogy…

Dnes mám dvadsaťdva. Fú, neskutočne to letí. Včera to bolo sedem rokov, odkedy som začala blogovať. Wau.

A čo sa za posledný rok zmenilo? Vydala som svoju druhú knihu s názvom Odtiene dúhy. Absolvovala som svoje prvé čítanie, ktoré bolo úplne úžasné. Som na invalidnom dôchodku, čo mi umožnilo zmeniť svoju izbu. Som v celkom dobrom psychickom stave a asi za to vďačím novým antidepresívam. Naučila som sa prijať svoju minulosť a neotáčať sa za ňou. A ak, tak len na to dobré, čo sa stalo. To je aj podstatná myšlienka v knihe Odtiene dúhy. Prijať svoju minulosť. Nezmením ju. Bude za mnou stáť ako môj vlastný tieň. Ale nestojí mi za to, aby som sa otáčala. Je v nej mnoho zlých okamihov a už len preto sa za ňou nebudem obzerať. Pozerám dopredu.

Naučila som sa tešiť z maličkostí. Byť šťastná za čokoľvek čo mi život prinesie. Zlé obdobia boli a aj budú, ale treba si užívať tie pozitívne chvíle. Pretože život je nevyspytateľný. Nemôžete si ho naplánovať. Môžete len snívať a svoje sny si plniť. Alebo svoje ciele.

Takisto som sa naučila si práve svoje ciele plniť. Veriť tomu, že sta stanú a že to dokážem. Stále mám o sebe pochybnosti, ale učím sa veriť aj samej sebe. A… trochu sa to bojím napísať, aby sa to nepokazilo, ale… teraz som asi… šťastná. Po dlhých rokoch plných depresií, menejcennosti, smútku, úzkostí, hnevu, nenávisti a bolesti. Po tom dlhom čase som rada, že dýcham, žijem a užívam si to.

Učím sa užívať si to.

Nemôžem povedať, že môj život je teraz bezproblémový. Ale namiesto toho negatívneho sa snažím myslieť na to pozitívne. Každý deň zvádzam boj s tou mojou negatívnou polovicou, ktorá ma chce donútiť myslieť negatívne. Hádam sa s ňou a darí sa mi to zatiaľ vyhrávať.

Prirodzene, ani tento rok sa mi nevyhli depresie. Ale nejako som to zvládla. Vždy som sa snažila nepočúvať ten dotieravý hlas v hlave, ktorý mi hovoril, aby som skončila svoju podľa neho biednu existenciu. A podarilo sa mi to. Neskončila som na psychiatrii. A žijem. Bolo aj pár nových rán na zápästí či na nohe. Ale tie sa zahojili. A aj moje slzy vyschli.

Tak trochu si dávam plány a ciele do budúcnosti aby som sa mala na čo tešiť a nemyslela na to depresívne. Teším sa na sobotu, pretože idem na Bibliotéku. Teším sa na Poetický advent. Na pondelkové fotenie. A tieto maličkosti mi pomáhajú ísť ďalej vtedy, keď príde môj typický večerný splín.

Život sa mení. Ja som sa trochu zmenila. A som za to rada. Veľmi.

A hoci som sa dva krát pokúšala zomrieť, teraz som celkom rada, že žijem. 🙂

A som zas o rok staršia

14725714_541869349352465_5688575298037642266_nHoci som si pôvodne myslela, že zverejním novú báseň, došlo mi, že mám vlastne dnes narodeniny. Na starom blogu to znamenalo “výkec roka” a myslím, že by mi za touto “tradíciou” bolo ľúto. A tak som sa rozhodla sa trochu vykecať aj na tomto blogu a tento rok. Pre zaujímavosť, skutočne mám dvadsať jeden. A áno, uvedomujem si, že vyzerám na pätnásť. Či? 😀

Ale poviem vám jedno: je zvláštne pozrieť sa na uplynulé roky. Život sa tak neskutočne mení, že keď máte pätnásť, neuvedomujete si, že v dvadsať jednotke sa na seba pozriete a poviete si: “ako som sa sem dostala?” Vážne už mám dvadsať jeden? Neverím. Veď len teraz som zakladala prvý blog, mala som pätnásť, bola som pózerka, ktorá chcela byť tak dark a evil. 😀 Teraz sa na tom musím smiať. Bolo to ako včera a pritom napríklad od založenia prvého blogu ubehlo šesť rokov. A zostanem len tak čumieť do prázdna: “Čo?!”

Zmenila som sa. Teraz môžem aspoň z časti povedať, kto som. V pätnástich som to ešte nevedela, teraz som presvedčená aspoň o niečom. Písanie, knihy, blog – to všetko som ja. Do toho vkladám svoju dušu, svoj pohľad na svet prostredníctvom nie zdravých očí, pretože si myslím, že sa na svet pozerám trochu inak ako sa pozerá zdravý človek. Ale o tom hádam neskôr.

Za posledný rok sa udialo fakt veľa vecí, že som si to nestihla ani všimnúť. Podarilo sa mi úspešne zmaturovať, o čom som pred rokom pochybovala. Získala som zase nejaké ocenenie v súťaži s básňou. Dokonca sa mi podarilo prvé miesto. A to bol ten moment, kedy som si povedala: “Hm, tak asi tá moja tvorba predsa len za niečo stojí.” Aj keď je čo zlepšovať. Dokonca sa mi darí splniť si najväčší sen odkedy som začala vážnejšie literárne tvoriť. Píšem knihu, vydávam zbierku básní. Som si plne vedomá toho, že keď budem svoju zbierku držať v rukách, bude ma musieť niekto štipnúť, pretože tomu stále neviem uveriť.

Viete, už som raz mala maličkú šancu vydať zbierku básní, no nevyšlo to. Keď sa mi ozvala moja vydavateľka, nechcela som sa dlho na nič tešiť, pretože to nemuselo vyjsť. Teraz sa ešte stále bojím tešiť, ale ono sa to už tuším ani nedá. 😀 Neverila som, že sa mi to podarí a zrazu tento rok sa to darí.

Navyše si plním ďalší sen, ktorý bol síce dlhší čas schovaný v zákutí mojej duše, ale bol tam – snívala som, že raz budem písať naplno, že nebudem pracovať v normálnom zamestnaní, ale že budem proste spisovateľkou. A to sa mi pomaličky plní, keďže ja nemôžem pracovať v každom zamestnaní. Písať naplno je pre mňa to najlepšie riešenie.

Uf, je toho tak veľa, čo by som chcela napísať a vlastne neviem, čo chcem písať ďalej. Podstatou tohto článku je, že som si vedomá zmeny samej seba, pretože je normálne, že človek sa posúva. Aj včera som uskutočnila veľký posun. Na písanie tu si musím ešte stále zvykať, ale pomaly to snáď pôjde.

Na záver si dovolím povedať, že dúfam, že aj o rok budem písať tento článok, že budem stále rada blogovať a že budem rada písať. Verím tomu. Pretože ak by sa to nejako skončilo, skončil by sa tým i môj život. Pretože toto všetko JE môj život. Bez tohto nie som nikto. A vám som vďačná, že ste so mnou. 🙂

Prežite krásny dnešný deň.
Elizabeth