Deň pred Vianocami…

Deň pred Vianocami. Darčeky mám zabalené, dnes ich len poukladám pod stromček. Koláčiky máme napečené. A vraj ma pod stromčekom čakajú dve prekvapenia. Ale úprimne vám môžem povedať, že mi na tom veľmi nezáleží. Neskutočne sa však na zajtra teším. Viete prečo? Hmm, kapustnica s vianočkou, majonézový šalát a ryba, oblátky s medom… Áno, jedlo. 😀 Jedlo je to, na čo sa teším najviac. Toto sú prvé Vianoce, kedy si nebudem dávať v duchu facku za každé sústo, ktoré prehltnem. Ak viete, ako to myslím. 

Celý článok

O všetkom.

Ahojte, prajem krásny piatok. 🙂 Vravela som si, že už tu dlho nebol článok výkecového typu. Teda tým myslím občasník. Leto úraduje naplno, pretože prokrastinácia jasne prebrala štafetu po produktívnej jari. Ale zas nemôžem povedať, že by som nerobila absolútne nič. Venujem sa (ako-tak) projektu – najmä vo forme súťaží na Fejsbúku. A tiež blogu, hoci tiež to nie je tak časté. Takže lepšie ako nič.

Čítať ďalej

Skončili sa dva týždne bez chuti písať?

20180511_142545

Ahojte, moji milí čitatelia. Strašne dlho som sa tu neukázala. A veľmi ma to mrzí, lebo som mala dosť času. Ale málo chuti a… vlastne asi len chuti. Nuž, hoci som asi mala dvakrát rozpísaný článok o blogovaní a aj o niečom inom, tak som to nikdy nedokončila a skončili ako jeden odsek v konceptoch. Ale povedala som si, že skúsim aspoň napísať zopár vecí zo života. Uvidíme, či to dotiahnem do konca, alebo to zase skončí v konceptoch.  Čítať ďalej

Ufrnkla som nezamestnaným

Je to tak. Včera som sa bola odhlásiť z evidencie úradu práce. Priznali mi invalidný dôchodok z mladosti a tým pádom som mohla odísť z tejto skupiny. Neskutočne sa z toho teším, pretože mi nikdy nebolo bohvieako príjemné byť zaškatuľkovaná oficiálne ako nezamestnaná.

Ľudia si často pod nezamestnaným človekom predstavia nejakého flákača a to sa mi nepáči, nechcela som tam patriť. Prácu sa mi nedarilo nájsť, kvôli môjmu zdravotnému stavu a tak som skúsila šťastie s invalidným dôchodkom. Nakoniec sa všetko to behanie po lekároch a úradoch vyplatilo. Mám z toho veľkú radosť.

Plánujem v najbližšom čase prerobiť izbu. Mám to aj v cieľoch tak si to chcem splniť. Nie je totiž veľmi pravdepodobné, že by som sa niekedy teraz sťahovala z rodičovského domu, určite tu budem ešte veľmi dlho. A tak nech mám ten svoj priestor podľa svojich predstáv. Trávim tam najviac času tak nech to nejako vyzerá.

Plánujem ešte kopu vecí a konečne bude môj život o niečo pestrejší, pretože inak to bola len nuda. Budem konečne finančne nezávislá a sama budem rozhodovať o tom, čo si kúpiť a čo nie. Teším sa z toho.

Okrem toho ma trápi hrozná únava. Psychiatrička mi nedávno vymenila lieky, tak beriem teraz iné. A pekne sa mi po nich chce spať. Takmer tri dni som z väčšiny prespala. Navyše ma trápia veľmi živé sny po ktorých som absolútne dezorientovaná v čase a neviem, či ten sen bol snom, alebo realitou.

Začína mi ale trošku lepší život než doteraz. Bude to veľmi príjemná zmena a dúfam, že aj nálada vydrží na takej dobrej hladine ako je teraz. To je hlavné. Potrebujem byť v pohode. Potrebujem myslieť pozitívne a tešiť sa z toho čo momentálne mám. Som síce pomerne negatívny človek, ale mala by som sa naučiť byť pozitívna. A rozhodla som sa, že zavolám novej psychologičke. Volala som tam, ale nik mi nebral. Tak to skúsim znovu. Uvidíme, či mi to nejako prospeje.

Takisto som zvedavá, či nové lieky nejako zaberú. Trvá to viac ako dva týždne tak uvidíme. Snáď sa niečo zmení.

 

Má vôbec terapia u mňa zmysel?

Dnes som bola na sedení u psychologičky. Bola som tam naposledy. Nepresvedčila ma o tom, že by som jej ešte mohla dôverovať a tak som to ukončila. Väčšinu času som mlčala a nechala rozprávať ju. Ale nemalo to pre mňa žiadny význam. Som priveľmi negatívna a depresívna. Ale jediným dosť a tým, že vyjdem von to nevyriešim. Ani omylom. A neviem ako sa mám donútiť v najväčšej depresii ísť von, keď nemám silu ísť poriadne ani na WC – sotva sa tam došuchcem. To je akoby ste po človeku na vozíčku chceli, aby sa postavil.

Nikomu nič zlé neprajem, ale mala by si to aspoň na pár dní skúsiť a bola by som zvedavá či by ona dokázala vyliezť von. Keď je to mierna depresia, nepoviem nič, pretože vtedy sa to ešte dá. A aj to môže mierne zlepšiť tú náladu, ale v takom stave to nejde vôbec.

Navyše som mala pocit, akoby si myslela, že som nejako mentálne spomalená, pretože mi vysvetľovala úplné detaily, akoby som nevedela o čo vôbec ide. Dobre, nemám vysoké IQ, ale nie som ani hlúpa na to, aby mi musela vysvetľovať niektoré veci dopodrobna ako neviem komu.

Skrátka som v ňu stratila všetku dôveru po minulom sedení. Dala mi pár dobrých rád, ale to zlé prevážilo to dobré a to by tak nemalo byť. Aspoň si myslím, že terapia by mala človeku niečo dať. Ja viem, že je aj moja chyba, že prešľapujem na mieste, že som zahľadená do seba, vnímam to svoje depresívne ja…

Práve to ma privádza k otázke, či vôbec v mojom prípade má terapia nejaký zmysel. Keď sa sama neviem pohnúť z miesta. Snažím sa pohnúť, ale zakaždým ma čosi vráti späť. Je to akoby ste urobili krok v pred, no vzápätí ste šliapli do ohňa a museli ste vrátiť nohu späť. Neviem čo ma neustále vracia, a neviem ani či ja sama stojím o zlepšenie. Na jednu stranu chcem byť zdravá, na druhú stranu mi na tom nezáleží, pretože i depresie prináša niečo do môjho života, čo nechcem dať preč.

Mám teda vôbec volať druhej psychologičke, keď sa sama neviem posunúť vpred? Navyše ma mátajú obavy, či mi to poisťovňa preplatí, pretože psychiatrička tvrdila čosi, že ak mám už urobené nejaké testy, poisťovňa to nemusí preplatiť. Som ochotná si terapiu platiť aj sama, ale bude to mať vôbec nejaký význam?

Dokáže mi psychologička pomôcť natoľko, aby som sa vedela sama posunúť?

Chcem to vôbec?

Samé otázky, žiadna odpoveď. A to ma vie fakt štvať.

Uvažovala som opäť nad vysokou školou

Nedávno mi ktosi nasadil do hlavy chrobáka. Od tej chvíle som intenzívne uvažovala nad tým, že by som si podala prihlášku na vysokú školu hneď, ako to bude možné. Od finančnej nezávislosti ma delí snáď len niekoľko dní, podľa toho, ako si švihnú na sociálnej poisťovni. Dalo by sa to. Mohla by som ísť študovať. Platila by som si všetko sama a s úspor by som vyžila.

Ale vždy som tvrdila a stále tvrdím, že mi vyhovuje aktuálny stav môjho života. Priznávam, občas sa nudím (ale to vyrieši práve finančná nezávislosť od rodičov), ale mám svoj vlastný režim a pracujem, keď mám chuť, robím projekt, videá na YT. Teším sa zo svojho života tak, ako je teraz. Nie, nie som bohvieako psychicky šťastná, ale som spokojná s tým, ako je to teraz.

Vždy som chcela ísť na vysokú školu. To nepopieram aj keď mojím najväčším snom bolo vždy zostať doma a písať naplno. Avšak kvôli môjmu zrakovému hendikepu to nemám jednoduché ako pre ostatných, zdravých ľudí. Musela by som byť integrovaná a musela by mi byť venovaná väčšia pozornosť než ostatným, pretože sama všetko nemôžem zvládnuť. Naučiť sa cestovať ďaleko. Uvažovala som totiž nad Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici. Cestu tam relatívne poznám, pretože je taká istá ako do Brezna. Ale čo v BB? Autubusy, trolejbusy. To všetko je pre mňa zložité, pretože nedovidím na číslo spoja.

A ešte k tomu som sa postavila pred asi najväčšiu a veľmi dôležitú otázku: Verím si vôbec natoľko, aby som šla študovať na vysokú školu? Pretože si myslím, že to, že som zmaturovala na samé jednotky bola skôr vec šťastia, ako toho, že som múdra. A to si myslím o celej strednej škole, ktorú som po prestupe na inú školu, absolvovala lepšie. Bolo to o šťastí. Nie som múdra.

Zvládla by som s mojou poničenou psychikou vôbec vysokú školu? Neviem. Stres mi nerobí dobre, neviem robiť pod tlakom a som vystresovaná z akejkoľvek maličkosti. Ako by som to zvládla?

Prevracala som túto vec dokola neustále. Nakoniec som sa rozhodla. Na vysokú školu raz pôjdem. Verím tomu. Ale nie teraz. Mám rada svoj život tak ako je aktuálne. Ťažko by som stíhala písať a viesť projekt a YT kanál, ak by som sa teraz rozhodla ísť na vysokú školu. Mám čas, celý život pred sebou, nemusím si školu robiť teraz. Aj keby som si ju urobila v tridsiatke, bolo by to okej. A ešte k tomu sa mi tu natíska otázka: malo by to vôbec zmysel, keď aj tak nebudem pracovať? Načo by som to robila? Kvôli titulu? Nie. Kvôli dobrému pocitu? Možno.

Zatiaľ to teda nechávam tak. Nezatracujem možnosť, že raz študovať pôjdem. Ale nie teraz. Teraz je všetko fajn a pokým nezlepším svoju psychiku, tak pochybujem o tom, že by som to vôbec zvládla. A pokým si nezačnem aspoň trochu viac veriť. V jedinej veci, v ktorej si aktuálne verím, je písanie. To milujem nadovšetko a nechcela by som sa ho vzdať a zmieriť sa s tým, že nebudem stíhať písať kvôli škole.

Takto, ako to je teraz je to fajn a nemienim to hneď tak meniť.