Poetka: piata kapitola

poetkabanner

Je utorok! A vy už určite viete, čo to znamená. A takisto ste si to všimli z nadpisu, pochopiteľne. 😀 Áno, je tu pokračovanie Poetky. Táto kapitola je trošku ťažšia. Emotívnejšia. Bojím sa, že stále nie som “dobrá” v dialógu opilca. Neviem, ako mám previesť do slov bľabotanie, naťahovanie slov či iné opilecké “vyjadrovanie”. Hoci realita mi vie ukázať opilca. Neviem, či ho však viem správne predstaviť vám v slovách. Bola by som rada, keby ste mi do komentárov napísali, čo si myslíte o dialógu Lenkinej matky. A mimochodom, nebojte sa, viem používať interpunkciu, ale keď ide o SMS-ky, tak väčšina ľudí ju nepoužíva. 🙂 No a nech sa vám kapitola páči. Ďalšia bude na budúci týždeň. ❤

Celý článok

Poetka: štvrtá kapitola

poetkabanner

Ahojte, ospravedlňujem sa za mierne oneskorenie. Chcela som štvrtú kapitolu pridať včera, ale bola som unavená, takže som sa zmohla akurát na čumákovanie do telefónu. No a tak vám štvrtú kapitolku prinášam dnes. Verím, že sa vám bude páčiť. Dnes to bude celé o Lenke a Félixovi. 🙂 

Celý článok

Poetka: tretia kapitola

Ahojte, opäť vás vítam pri novej časti Poetky. Dnes sa dozviete niečo o tom, čo toto dievča, ktoré píše poéziu v sebe skutočne skrýva. Viete, že som trpela depresiami a aj sama som to chcela skrývať, ale nikdy sa mi to nedarilo – mamka to vždy odhalila. Ale veľmi dobre viem, že niektorí ľudia sa to snažia tajiť z rôznych dôvodov. Ale to, že to niekto tají, neznamená, že to neexistuje. To si prosím pamätajte. Mimochodom, aj keď na budúci utorok pripadá sviatok, aj tak sa tu štvrtá kapitolka objaví. 🙂 Majte sa zatiaľ krásne.


Keď som o pol desiatej zatvárala dvere svojej izby, že si idem ľahnúť, matka ešte doma nebola. Obchod bol, prirodzene, zatvorený, takže bolo jasné, že skončila niekde v krčme. Akonáhle som za sebou zatvorila dvere svojej izby, odložila som svoju masku z tváre.

Začula som škrabanie na dvere a tak som ich otvorila. Stál za nimi Merlin a hneď ako som mu otvorila dvere viac, vtrhol dnu a usalašil sa v mojej posteli. Vždy spával so mnou. Jemne som sa usmiala.

Izbu som mala zariadenú skromne. Rada som na YouTube sledovala rôzne nahliadnutia do interiéru a kochala sa moderným nábytkom. To som si nemohla dovoliť. Moja izba bola zariadená starým nábytkom ešte za čias matkinho detstva. Iba posteľ bola novšia. Tú mi kúpili starkí, keď som mala pätnásť. Šetrili na to veľmi dlho.

Prezliekla som sa do pyžama a vliezla k Merlinovi do postele. Jemne som ho odsunula nohou ku kraju postele, aby som sa mohla vystrieť. Zhasla som lampičku na nočnom stolíku a vzdychla si.

Netrvalo dlho a po lícach sa mi kotúľali slzy. Nebolo to po prvý raz. Celý deň som v sebe dusila svoje skutočné pocity, svoju skutočnú náladu a všetkým ukazovala len úsmev a pozitívnu energiu.

Prečo?

Pretože som nechcela, aby sa starká trápila ešte aj kvôli mne. Pretože som nechcela, aby niekto vedel ako žijem.

A preto, lebo som sa s tým všetkým chcela vysporiadať sama.

A tak som tajila pred svetom svoje depresívne nálady a aj myšlienky na smrť. Tajila som, že po večeroch, keď si ľahnem v tme do postele, plačem. Tajila som, že mi nechýba veľa od nervového zrútenia. Dúfala som, že to zvládnem sama a nechcela som, aby sa v tom rýpal niekto iný.

Tak som zvykla mlčať a usmievať sa a svoje pocity vkladať len do básní. Starká moje básne čítala, ale nikdy si ich nespojila s mojou náladou, pretože som bola vždy usmiata. Často sa ma pýtala, či som v poriadku, a ja som jej s úsmevom povedala: „Jasné, neboj. Veď vieš, že by som ti povedala, keby mi niečo bolo.“

Pretože ma stále presviedčala, že za ňou môžem prísť s čímkoľvek.

Ako som tak potichu plakala, Merlin ku mne preliezol a olízal mi líce mokré od sĺz. Jemne zakňučal a štuchol ma do ruky, aby som ho hladkala. A tak som ho poslúchla. Dotkla som sa jeho jemnej srsti a hladila ho od hlávky po celom dlhom chrbátiku.

Potom, ani neviem ako, som zaspala.

Prebrala som sa až na dupot v kuchyni. Tušila som, že to je matka. Neviem čo tam robila, ale o chvíľu na to som počula, ako zo spálne, ktorá bola hneď vedľa mojej izby, vyšla starká a potichu sa jej prihovorila.

„Martina, poď si ľahnúť, prosím ťa. Je jedna hodina v noci.“

„Však už idem,“ povedala a posledné slovo opito pretiahla. Najradšej by som si zapchala v tej chvíli uši, aby som nepočula jej ožratý hlas.

Krátko na to sa kroky priblížili a počula som, ako ide do obývačky. Potom som opäť zaspala.

Takto to bývalo takmer stále.

Poetka: druhá kapitola

Viem, viem, moje blogovanie v poslednom čase nestojí za veľa, ale vážne sa chystám pre vás písať občasník, ale čakám na jednu dôležitú vec, aby som sa o nej mohla zmieniť (zn. Na krídlach noci) a to bude až možno začiatkom týždňa… neviem. A tak zatiaľ pridávam druhú kapitolu Poetky, v ktorej nahliadnete do jej života… Nech sa páči. 🙂

Čítať ďalej

Poetka: prvá kapitola

Ahojte, rozhodla som sa, že na svoj blog budem dávať príbeh na pokračovanie s názvom Poetka. Áno, správne, je to to, čo som začala písať ako knihu. Samozrejme by som bola rada, ak by z toho niekedy vznikla kniha, ale po novom roku sa chystám na pokračovanie Na krídlach noci, takže chcem mať čistý stôl a toto chcem brať zatiaľ ako blogový príbeh. Kapitoly by tu mohli pribúdať raz za týždeň – uvidíme. Snáď sa vám bude prvá kapitola páčiť. 🙂

Čítať ďalej