Báseň: Strácanie

Dnes som napísala novú báseň. Najprv som ju plánovala publikovať na svojom instagramovom účte Kvety Duše, ale nebaví ma neustále obrázok s básňou upravovať tak, aby to bolo v instagramovom formáte. Pridávanie pozadia, ktoré by sedelo a zároveň si ho udržať. A vyberanie fontov, ktoré sa mi páčia a budú sedieť. Nechce sa mi to robiť. Básne si odtiaľ prepíšem a účet ponechám len na kratšie myšlienky či citáty z mojich kníh. Všetky básne budú postupne tu. Ja viem, že veľa z vás básne nečíta, ale ani to ma neodradí od toho, aby som ich sem nedávala. 🙂 Takže ak sa tu nájde človiečik, možno dvaja, ktorí si túto báseň prečítajú, tak mi, prosím, dajte do komentárov vedieť, ako sa vám páčila. 

beautiful book celebration close up
Photo by Pixabay on Pexels.com
Celý článok

Báseň: Tisíckrát

Čas na nedeľnú chvíľu poézie. Viem, že básne tu asi nik veľmi nečíta, ale ja ju jednoducho musím zverejniť. Je súčasťou cyklu Kvety Duše, akurát je trochu dlhšia ako zvyšok básní. Ale len o niečo. Už v minulom článku som spomínala, že písanie básní mi ide oveľa viac ako písanie prózy. Moje dni pozostávajú z kreslenia a písania poézie. Ale zatiaľ si nesťažujem i keď by som sa mohla trošku viac venovať aj tej próze. Avšak verím, že aj na to príde rad.

Mimo to – v básnickej súťaži sa mi nezadarilo, ale to nevadí. Ja si myslím, že moja poézia je dobrá. Predovšetkým je moja. Ak viete, čo tým myslím. Ak by ste mali záujem, tak vám sem môžem postupne dávať básne, ktoré som do tejto súťaže napísala. Predpokladám však, že záujem nebude veľký (možno žiadny, ale to je vaša škoda a nie moja 😀 ), ale i tak sem tie básničky po jednom dám. No a použijem ich aj v Kvetoch duše, však je škoda, aby zostali nepublikované. 🙂 Ale teraz už k dnešnej básní. Tisíckrát je pre mňa veľmi silná a osobná. A musíte si ju prečítať. Dajte mi potom vedieť, ako sa vám páčila. 🙂


Tisíckrát

Už tisíckrát som umrela,
zatvorila oči brániace sa slzám
s myšlienkou, že sa opäť narodím.

Už tisíckrát som umrela
so spadnutou hviezdou v dlaniach
veriac, že s ňou vzlietnem
a budem sa prechádzať
po Mliečnej dráhe.

Už tisíckrát som umrela
s pohľadom upretým na lunu
rozmazanú slzami.

Už tisíckrát som umrela
hľadajúc tvoj utopený cit,
dúfajúc, že ho raz objavím.

Tisíckrát som umrela,
ale vždy,
vždy sa pri svitaní narodím.


Fotografia: Bess Hamiti z Pexels

#KvetyDuše II.

V sobotu večer som mala melancholickú a poetickú chvíľu. A tak som otvorila svoj zošit s básničkami a popísala pár strán kratšími básňami, ktoré zahrňujem do Kvetov Duše. Prvý diel tejto série básní vyšiel už dosť dávno (ani si nepamätám kedy to vlastne bolo) a ja som odvtedy veľa nenapísala. No Múza kopla a ja som sa v ten večer poriadne rozpísala. Kiež by to takto šlo aj s prózou. Hm. No nič, užite si dnešných pár veršov a do komentárov mi napíšte, čo si o tom myslíte, čo ste z nich cítili a tak. Som zvedavá na vaše názory. Pekný deň. 🙂


Raz namaľujem obraz
tvojho chýbania.
Aby si sa vrátil. Continue reading “#KvetyDuše II.”

Báseň: Život za hradbami

ilustrfoto

Nedá mi dnes nezverejniť jednu báseň, ktorú som písala pre akciu, ktorá sa bude konať v júli. Neplánovala som ju sem dávať, chcela som počkať, ale nedá sa. Strašne by som chcela, aby ste si ju prečítali. Chcem, aby sa dostala von. Je veľmi, veľmi osobná – teda je pre mňa veľmi dôležitá a vzácna. Skôr či neskôr by som takúto báseň určite napísala. A je skvelé, že som dostala príležitosť urobiť to teraz. A myslím, že k tomu ani netreba dlhší komentár. Proste ju cíťte, čítajte, takú, aká je. Lebo presne táto báseň… som ja. A viem, že je dlhá, ale kratšie sa to skrátka nedalo.

Continue reading “Báseň: Život za hradbami”

HAIKU I.: Živá

Dobré dopoludnie vám prajem. Už raz som vám tu spomínala, že by som rada zverejnila nejaké to haiku. Úprimne vám poviem, že to je ťažšie ako tvoriť báseň voľným veršom. Ale zároveň je to sranda. Nuž a napadlo mi vytvoriť taký cyklus haiku básní o tom, ako sa cítim. A teraz sa cítim živá. Ak sledujete moje blogy už dlhšie, tak viete, že som sa haiku venovala aj na in-my-black-dreams.blog.cz a aj na elizsilence.blogspot.sk. No a keďže – ako som vravela – je to síce ťažšie, ale je to sranda, tak to nechcem vynechať ani tu. S tým, že to započne taký akoby seriál (hoci nepravidelný) o mojich pocitoch. A ak si nespomínate, tak vám pripomeniem, že haiku vlastne pozostáva z troch veršov s počtom slabík 5 + 7 + 5. A takisto pripomínam, že možno som sa niekde sekla a bude tam iný počet slabík než má byť, ale snažila som sa, aby to bolo čo najlepšie a v konečnom dôsledku sa mi to fakt páči. A páči sa mi to asi najviac hlavne preto, lebo je to pozitívna tvorba. 🙂 Tak si vychutnajte nedeľnú chvíľu poézie.  Continue reading “HAIKU I.: Živá”

Báseň: Decembrová sedmokráska

Už nejaký čas vám tu sľubujem novú báseň. Podľa nej som premenovala svoj YT kanál a veľmi sa mi tento názov páči. Zakladá sa to na skutočnosti. Keď som šla na návštevu 25. decembra, tak sme šli cez náš malý park a pri úzkom chodníčku kvitlo pár sedmokrások. Bola som z toho hotová. A vtedy ma to tak inšpirovalo, že som to jednoducho musela napísať. Nemala som po ruke pero a papier, mobil bol vybitý. A tak som si požičala mamkin a napísala si to do mailu. Je o tom, že aj napriek tomu, že sa snažím byť silná, som zraniteľná a bohužiaľ je tu človek, ktorý ma ustavične láme. Potom mi obviaže pomyselné rany a potom opäť zlomí. A ja mám toho dotyčného človeka rada, že na každé obviazanie rán skočím a verím, že už ma viac nezlomí. No vždy, vždy sa mýlim. Som asi naivná.

Tak nech sa vám páči. 🙂

Decembrová sedmokráska

Som ako sedmokráska v decembri.
Som puknutá mrazom
polámaná a zraniteľná.
Som zašliapnutá a pozerám sa
ako odchádzáš.

Som jednou z venčeka,
ktorý si mi dal v sne.
Bol si to ty.
A ja som bola tvojou
sedmokráskou z decembra.

Mám ťa rada.
Aj keď si mi raz
obtrhal všetky lupienky.
A potom ma zašliapol.
Rozdrvil ma v pästi.

Potom si mi obviazal rany.
A znovu zlomil.

Leto bolo nezabudnuteľné.

Vtedy si bol tým, ktorého potrebujem.

No to sa už skončilo…

A tak teraz som decembrová.
Sedmokráska.

Báseň: Koncoročná melanchólia

Aký bol váš včerajší vianočný deň? U mňa to bolo celkom fajn, až na malý výkyv nálady po rozbalení darčekov. Nie, samozrejme to nesúviselo s darčekmi. Každý rok na Vianoce a na Silvestra ma z ničoho nič chytí taká… “depka” dajme tomu. Začnem zas priveľmi rozmýšľať nad tým, ako plynie čas, bojím sa, čo bude ďalej s mojím životom a tak ďalej a tak ďalej.

Zrazu sa mi proste zachcelo plakať. A tak som plakala potichučky, aby ma nik nepočul a keď sa na mojich lícach objavili slzy, okamžite som si ich zotrela s tým, že mám len niečo v oku. Ale inak bol celý deň fajn. Dostala som pár darčekov, takže som sa z nich potešila.

A túto báseň som napísala pred pár hodinami. Tak si ju vychutnajte. 🙂

Continue reading “Báseň: Koncoročná melanchólia”

Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

Poetický advent a tréma

Včerajší deň bol celkom nabitý. Ráno sme s ocinom smerovali do Bratislavy nakúpiť pár darčekov, po sto milión rokoch sme sa najedli v Mekáči a bolo fajn. Na pošte ma čakal balík z Martinusu, v ktorom boli tri básnické zbierky: Čistá duša, Vpísané do noci (Vladimír Roy) a Spiatočný lístok na západ (Viktória Laurent-Škrabalová). Strašne som sa z nich potešila.

24293890_1978984825655717_8537480068250342831_nPár hodín som mala oddych a potom obliecť šaty, nachystať knihu, pozrieť ako idú básničky za sebou a šup na autobus. Musím povedať, že vonku bola riadna zima.

V Holíči sme našli Zámockú vináreň a hneď sme videli, že tam bolo neskutočne veľa ľudí. A potom sa to zaplnilo ešte viac a bolo to totálne plné. A moja tréma rástla.

Zoznámila som sa s vedúcou knižnice a dostala pár pokynov. Bolo mi povedané, že keď bude KAPL (Klub autorov a priateľov literatúry) usporadúvať nejakú akciu, tak sa to bude týkať aj mňa, takže som sa stala ich ďalšou členkou. A to ma strašne teší, pretože už v minulosti som hľadala nejaké kluby autorov a narazila som aj na KAPL. A teraz k nim asi patrím. 🙂

Zoznámila som sa aj so samotným vedúcim klubu Jánom Rakom ml.. Bola to pre mňa česť. Zabudla som spomenúť, že so mnou prišla na akciu aj mamina, ktorej veľmi ďakujem za to, že tam bola a že mi dodávala pozitívnu energiu, keď som mala trému. Sadla som si k stolu pre autorov a o chvíľu som bola opäť na nohách, pretože so mnou chceli urobiť krátky rozhovor do TV WYWAR, čo je holíčska televízia. Boli to len dve otázočky, ale bola som rada. Jedna z otázok bola, či som poetka, alebo prozaička. Ja som bola mierne zaskočená, pretože sa “bojím” nazývať sa jedným či druhým pomenovaním. Ja proste len píšem, pomyslela som si. Poetka a prozaička? Môžem sa tak vôbec nazvať?

24232638_1565106226861184_2463225539107080404_n

Program bol krásny. Boli to štyri bloky, tak ako sú štyri sviečky na adventnom venci. Mala som tú česť vychutnať si naozaj krásnu poéziu. Celé som si to veľmi užívala. Občas som mala pocit, že tam ani nepatrím so svojou poéziou.

Keď prišiel na rad posledný, štvrtý, blok, pani Lukovičová ma predstavila a prečítala môj krátky životopis. Na plátne bola prezentácia, na ktorej bola tiež moja fotografia, obrázky oboch mojich kníh a krátko o mne.

A šlo sa pred plnú vináreň. Na úvod som povedala pár slov o tom, čo pre mňa znamená poézia a prečo som začala písať.

24131572_1565105866861220_5714936310238972053_nOtvorila som knihu a začala recitovať Odtrhnutú, potom Echo, Pokrivený obraz, Možno a Papierovú. Mala som strašnú trému, ale veľmi som sa nezakoktávala. Možno preto, že som asi týždeň pred akciou cvičila. Akurát bolo na nič to, že mi zavadzal mikrofón a nemohla som si dať knihu bližšie. Ale nejako som to zvládla. Odmenili ma potleskom a ja som si vydýchla.

Mojou zbierkou si listoval aj pán, ktorý prednášal veľmi vtipnú poéziu aj s rôznymi historkami. Povedal, že sú to vraj “samé seriózne básne”.

Nakoniec som sa posadila opäť k mamine a dali sme si kávu a čaj. Niektorí ma zastavili a pochválili moju tvorbu. Vždy som sa len usmiala a povedala ďakujem. Nečakala som to. Ani omylom.

A navyše som dostala aj básnickú zbierku od zakladateľa klubu Jána Raka ml. s názvom Hudba slov. Som na ňu veľmi zvedavá.

Bol to čarovný večer so skvelou atmosférou. Dúfam, že takých bude viac. 🙂